O bábovkových formách a predlžovačkách

Napriek tomu, že bežné ženy (ale aj muži) multisériového vydania sú dodnes v drvivej väčšine presvedčené, že bežný chlap sa musí vyznačovať štandardným a vypočítateľným správaním falického vyhulenca s prázdnou gebuľou, pre ktorého nie je jeho mobilný telefón, automobil, viazanka, ale ani prípadný pes ničím iným, len symbolickým predĺžením penisu, majú svätú pravdu.

Istá časť mužov však už dávnejšie ustúpila od svojho základného životného programu odkvapkávať semeno kdekoľvek sa zadarí, smrdieť, grgať a lenivo sa povaľovať a začala vo vlastnom živote prejavovať vzácne porozumenie pre to, čo je užitočné a zmysluplné. Pritom nemusí ísť výhradne o homosexuálov. Odjakživa sa zabávame vytváraním predstavy a dohadovaním sa o tom, aké povolanie či poslanie je hodné pravého muža. Vojak, letec-kozmonaut, šarha, rušňovodič, saxofonista, smetiar, hrobár, spisovateľ, učiteľ baletu, biletár, šepkár, jeden džob horší ako druhý.
Kto vie niečo o živote a o svete, tomu je jasné, že jediným dôstojným povolaním muža nie je filmový režisér – ako sa nazdávajú podaktorí snobi – ale kuchár, respektíve pekár. Kto dakedy videl v pracovnom zaujatí režiséra i kuchára-pekára, ten pochopí, prečo. Na veku a telesných proporciách pritom nezáleží, dôležité sú len jasné a úprimné oči a nežné, citlivé, pokojné, ale pritom pevné chlapské ruky.
Kým bežná žena triedy economy ešte stále považuje za sexy, keď si muž dokáže uvariť tak nanajvýš čaj alebo vajce na tvrdo, čo ho robí plne závislým na jej dobrej (alebo zlej) vôli, moderná žena triedy business až first class dokáže oceniť mužovu nezávislosť na jej kuchyni, dokonca nedostane ani záchvat žiarlivosti, keď muž dá najavo svoju zdrvujúcu prevahu v oblasti každodenného gastronomického umenia.

Rovnako ako sa vibrátor stal neoficiálnym symbolom ženskej nezávislosti na mužoch (môžem prezradiť, že väčšina žien uprednostňuje masturbáciu bez akýchkoľvek pomôcok, iba s použitím vlastných prstov a fantázie, navyše, vibrátor je koniec-koncov mužským vynálezom), za symbol nezávislosti muža na žene môžeme považovať jeho vlastnú sadu kuchynských nožov (najlepšie značky Bonsmann Solingen, má to v sebe niečo z čarovnej atmosféry fakľových sprievodov a maskulínnych filmov Leni Riefenstahlovej), prípadne jeho vlastnú kolekciu koláčových či pudingových foriem. A to teraz nehovoríme o nejakej zbierke čudáckeho zberateľa kuriozít z minulého storočia, ale o funkčných nástrojoch, ktoré sa pravidelne prakticky používajú.

Teoreticky sa môžeme aj na takú bábovkovú formu pozerať ako na predĺženie stoporeného samčieho pohlavného údu. Žiadny chlap s funkčným penisom v nohaviciach by v živote nepoužil niektorú z tých smiešnych hliníkových foriem trpasličích rozmerov, v ktorých pečú svoje poľutovaniahodné bábovky ženy, a ktoré nájdete v kredenci každej bežnej domácnosti. Bábovka, ktorá z nej totiž vzíde, padne za vlasť už počas sobotných raňajok (ak vydrží prvé hodiny po upečení, vyklopení na drevenú dosku, pocukrovaní a vychladnutí v piatok večer), čo je zlé, veľmi zlé. Pravá bábovková forma pre chlapa musí byť totiž veľká a z masívneho materiálu (liatiny, hrubého smaltovaného plechu, prinajhoršom kameninovej keramiky), čiže taká, ktorá znesie i menej láskavé zaobchádzanie (napríklad vypadnutie z rúk na kuchynské dlaždice po vybratí z rúry a prekvapivom zistení, že je – „Kurva! Kurva!“ rozpálená). Vnútorný objem takejto formy musí byť dostatočný, aby výsledná bábovka svojimi rozmermi uživila štandardnú štvorčlennú rodinu v rámci sobotných i nedeľných raňajok. Vtedy sa muž cíti byť nekompromisným živiteľom a až do nedeľného večera chodí a vypytuje sa: „Dobrú bábovku som upiekol, čo? Ale fakt, vážne: dobrá bola, nie? Niežeby som sa chválil, ale...“
Najpodstatnejšou časťou morfológie bábovkovej formy, časťou, ktorá vlastne robí bábovkovú formu bábovkovou formou, je charakteristický masívny komín v jej strede. Neviem, ako sa tento falický útvar odborne nazýva, ale slúži na dôkladné a rýchle prepečenie krehkého našľahaného cesta, ešte skôr, než spľasne. Práve tento komín spôsobuje, že nejeden muž pristupuje k bábovkovej forme ako k extenzii svojho žaluďa. Neraz tento dojem umocňuje partnerka, akoby náhodou poverená vymastením formy, zatiaľ čo muž-šéfpekár je zamestnaný vmiešavaním šľahaného bielka do cesta. Pohľad na charakteristický vláčny pohyb ženskej ruky pri natieraní stuženého pokrmového tuku na falické teleso vyvoláva u každého romantickejšie založeného džentlmena nejasné a nejapné vzrušenie.

Predlžovačky
Dĺžka, dĺžka, to je pojem, ktorý je pre každého falicky uvedomelého muža alfou a omegou. Nie nadarmo vyrábajú výrobcovia splachovacích zariadení s fotobunkou do krčmových pisoárov reflexné kovové plôšky senzorov, ktoré opticky zväčšujú všetko, čo sa v nich zrkadlí, a v ktorých si môže pán tvorstva vidieť pri výkone malej potreby vlastné genitálie ako na striebornom podnose. A tak muž plný každodenných komplexov a starostí zamieri po piatich pivách na pisoár, počas močenia si kráti čas pozorovaním svojho penisu ako v zrkadle a späť ku kamarátom a rozpitému pivu sa vracia síce s neopláchnutými rukami a s rozširujúcou sa slanou vlhkou škvrnou v trenírkach, ale bohatší o nový pocit sebavedomia. Netušil, že má až taký veľký úd (a jeho žena sa to nikdy nedozvie).

Prirodzený muž je posadnutý dĺžkou a spájaním. Týmto nemám na mysli len pohlavné či análne spojenia. Dajte mu dostatok spojovacieho materiálu (drôtov) a za sobotné dopoludnie vám navzájom prepojí video s minivežou a to všetko s televízorom, takže večer konečne začujete realistické mliaskanie slizníc v jeho obľúbených pornofilmoch, so všetkým, čo zahŕňa slovo hi-fi. Je to úplne iný zážitok. A ak niekde nájde odložené reprákové debničky z dávno vyslúženého a vyhodeného stereofónneho rádia, je schopný natiahnuť si drôty z miniveže cez balkónové dvere až dolu, o tri poschodia nižšie, do garáže, aby aj pri pravidelnom víkendovom rozoberaní rozdeľovača mohol počúvať svojho obľúbeného Ivana Krala, Iggyho Popa, Patti Smithovú alebo nejakú inú obľúbenú drogovú trosku, ktoré sa na seba podobajú ako vajcia vajciam.
Muž nikdy nemá dosť elektrických zásuviek, a tak jeho túžbu po dĺžke a po spájaní mimo postele saturuje elektrická predlžovačka. Pravý muž má okrem zbierky pudingových a bábovkových foriem aj fetišistickú zbierku sieťových predlžovačiek. Je pravidlom, že ak je predlžovačka dostatočne dlhá, nemá dosť prípojných miest (zásuviek, štekrov, samíc, ako len chcete), zatiaľ čo predlžovačka obdarená dostatočným množstvom týchto miest je zasa zúfalo krátka. Našťastie, predlžovačky sa dajú vzájomne kombinovať a dopĺňať, takže onedlho máte byt plný umne pospájaných predlžovačiek, pričom z času na čas treba ich konfiguráciu neočakávane meniť. Tak sa stane, že spotrebič, ktorý ešte donedávna bol pod prúdom (napr. váš počítač a tlačiareň), je teraz mŕtvy, lebo príslušná predlžovačka sa neočakávane presťahovala robiť spoločnosť mužovmu počítaču, prípadne jeho hi-fi aparatúre (veže dnes už majú len architekti, ženy a laici v elektronike) či nabíjačke, alebo nejakému inému neforemnému bazmegu uloženému v garáži.
Ak sa predlžovačky na určitom mieste premnožia a všetky si ťahajú prúd z jednej zásuvky (čiže samice), hrozí, že sa prehrejú a buď začnú smrdieť alebo rovno zhoria. Pri troche smoly zhoríte spolu s nimi, načo sa muž po krátkom sentimentálnom zaváhaní presunie na iné miesto, k novým horizontom, novým bábovkovým formám a novým predlžovačkám, aby začal odznovu, očistený, svieži a vždy víťazný!

Mafiáni a ich ženy

Neviem, čo je také lákavé a príťažlivé na mužoch, ktorí sa očividne pohybujú na šikmej ploche, ale ja som s tým nemala problémy už od malička. Keď som ako osemročná prvýkrát videla film Dívka na koštěti, bol mi oveľa sympatickejší darebák Jan Kraus, ktorý ukradol tú knihu, ako dobrý, obetavý a nezištný Jan Hrušínský, ktorý pomáhal Saxane.

V puberte som dávala prednosť spolužiakovi Dojčákovi, ktorý ma štípal a tĺkol a navyše mi vždy zožral desiatu, pred mojím rytierskym ochrancom a tupým nosičom aktovky Skalským, ktorý sa ma nikdy neodvážil ani len dotknúť a len na mňa stále zízal oddaným teľacím pohľadom.
Keď mi Dojčák v šiestej triede na brannom cvičení siahol medzi nohy, aby si overil, či jeho starší kamaráti neklamali, keď mu tvrdili, že baby tam nič nemajú, pocítila som ešte intenzívnejší nával vzrušenia, ako kedykoľvek predtým pri osamelej dievčenskej masturbácii. Dojčák bol škaredý uškatec s výrazom často bitého psa, mal rečovú vadu a smrdel.
Ako adolescentka som po zhliadnutí filmu Bonnie a Clyde tajne zatúžila stať sa gangsterskou nevestou.
Áno, je to tak: Gándhí v sebe nemal ani stotinu sexappealu, ktorým sa vyznačuje terorista Usama Bin Ládin. Gangsterský boss láka ženu ďaleko intenzívnejšie ako náčelník armády spásy. Evidentne psychicky narušení Hitler a Stalin boli idolmi armády neukojených nemeckých paničiek a sovietskych súdružiek dežurného typu, zatiaľ čo pohľad na Churchilla mohol vzrušiť akurát tak dovozcov kubánskych cigár. Keby som v tomto nemala aspoň čiastočnú pravdu, boli by všetci zločinci bez žien a bez frajeriek. Boli by zúfalými, opustenými a zanedbanými starými mládencami, ktorí by sa pre svoju morálnu pokrivenosť hnusili ešte aj prostitútkam, takže by si to museli robiť sami alebo navzájom medzi sebou.
A vidíte: všetci mali a majú milujúce manželky, sú obklopení milujúcim okruhom rodiny, a pre ich najbližších sú tými najlepšími a najskvelejšími manželmi, partnermi, rodičmi a starými rodičmi.

Milovaným manželom, otcom, svokrom, deduškom, a tiež krstným otcom bezpočtu detičiek je aj starnúci Vito Corleone (Marlon Brando) z filmu Francisa Coppolu, ktorý smelo radím k filmom môjho života, tak na mňa zapôsobil svojím poňatím mužského princípu a rodiny.

Don Vito sa naoko poctivo živí ako úspešný dovozca olivového oleja, ale v skutočnosti je hlavou popredného mafiánskeho klanu v povojnovom New Yorku. Svoje deti vychoval s láskou a porozumením a viedol ich k úcte k rodovým tradíciám. Jeho žena sa veľmi neangažuje, je to obézna a dobrosrdečná sicílska matróna, ktorá sa neveľmi často mihne na plátne. Obetovala sa pre svojho manžela a svoje deti. V jej očiach je kriminálnik Vito Corleone dôstojným a obdivuhodným mužským, ktorý sa dokázal vytiahnuť z ničoho v drsnom prostredí newyorského Brooklynu. Iste sa jej v časoch veľkej hospodárskej krízy, keď bol don Vito v plnej sile, neraz ušlo pár zaúch, ba možno ešte horšie. Je to vidieť na jej odovzdanosti a nemom obdive k mužovi. Taká žena si sama žiada bitku, už len svojím postojom.
Keď sa donovi Vitovi na svadbe jeho dcéry spevák Johnny Fontane (Al Martino), miláčik žien a odporný slizúň, sťažuje na svoju nevernú ženu, hollywoodsku herečku, a uvádza, že ju pred odchodom do New Yorku cvične stĺkol ako hada, ale nie po tvári a rukách, lebo práve nakrúca film, starý mafián naplno prejaví svoje pohŕdanie. Čo je Johnny za chlapa, že dokáže ženu zmlátiť len tak, ako chce ona?
Logickým nástupcom starého dona je najstarší syn Santino (James Caan), prezývaný Sonny. Je to sympatický mladý zabijak býčieho mečiarovsko-depardieuovského typu, s veľkou medzerou medzi nosom a hornou perou, čo mu dodáva nevinný výraz. Aj on je kedykoľvek ochotný chrániť záujmy rodiny. Nie však svojej ženy, ktorá má v jeho očiach pramalý erotický impulz. Radšej sa vyžíva v erotických dobrodružstvách s inými ženami.
Druhý syn Fred (John Cazale) je psychicky priveľmi labilný na to, aby mu bolo možné zveriť precíznejšie úlohy v rámci rodiny, a tak sa vyžíva v alkoholických a sexuálnych excesoch a v hádkach so svojou ženou-pijankou.
Tretí syn Michael (Al Pacino), je svojím otcom zámerne vedený k tomu, aby sa stal niečím lepším. Vyštudoval vysokú školu a dobrovoľne sa prihlásil do armády, aby sa zúčastnil bojov druhej svetovej vojny. Podarilo sa mu prežiť a vrátil sa do vlasti v dôstojníckej uniforme, ovenčený slávou a vyznamenaniami. Do rodinných obchodov spočiatku nie je zainteresovaný.
Štvrtým, nevlastným synom, je Tom Hagen, chlapec-sirota, ktorého sa don Corleone ujal v útlom veku. Tom Hagen (Robert Duvall) je úspešným právnikom a zohráva dôležité miesto v hierarchii corleoneovského klanu ako consiglieri a právny poradca. Skrátka rozhoduje, kto bude zabitý, kto len mučený, a na koho stačí vľúdne slovo. O jeho súkromnom živote veľa nevieme, najskôr asi žije v harmonickom manželstve.
Dej filmu, ako všetci vieme, sa začína na svadbe Corleoneovej jedinej dcéry Connie (Talia Shireová - ináč sestra režiséra Coppolu). Najmladší Michael si privedie svoju nastávajúcu Kay (Dianne Keatonová), ktorá je krásna aj inteligentná, akurát jej to slabšie zapaľuje, a tak ani netuší, že chodí s mafiánskym synkom, a že všetci tí sympatickí páni v zle padnúcich smokingoch, ktorých prezrádzajú ohnivé sicílske gestá a grimasy, sú do jedného neľútostnými vrahúňmi.
Keď konkurenčný gang spácha neúspešný atentát na starého Corleoneho, študent Michael, od ktorého by to veru nikto nečakal, pomstí svojho otca. Rafinovane si dohodne schôdzku so Solozzom a s úplatným policajtom McCluskeym a v reštaurácii ich obidvoch zastrelí. McCluskeymu po prvom výstrele zabehne pečené teľacie, ale druhý výstrel mu pomôže.
Rodina nechá Michaela zmiznúť. Michael odchádza na dlhodobú dovolenku do otcovej pravlasti, na Sicíliu, bez toho, aby sa čo len slovkom rozlúčil so svojou snúbenicou. Načo aj? Veď aj sama zakrátko pochopí, že ho niet!
Na Sicílii Michael strávi niekoľko rokov a akoby mimochodom sa ožení s miestnou dievčinou Apolloniou. Tá sa však čoskoro vyletí do vzduchu aj s Michaelovým novým autom. Stala sa obeťou atentátu - dlhé ruky znepriatelených newyorských gangov siahajú až na Sicíliu. Divák si vydýchne: smrť Apollonie opäť pootvorí dvere osudovej láske Michaela a Kay.
Michael sa vracia domov ako zlomený mladý vdovec, čo mu dodáva sympatický rozmer. Stáva sa otcovým následníkom, namiesto Sonnyho, ktorého medzitým tiež zavraždili. V jeho očiach sa objaví nová, tvrdá črta. Už ničím nepripomína ušatého študentíka talmudu, tvrdé vrásky okolo úst prezrádzajú nefalšovaného sicílskeho dona, tvrdého a prísneho k cudzím, nezištného k vlastným.
Preto čaká až do smrti svojich rodičov, aby mohol dať zavraždiť vlastného brata Freda, ktorý ho kedysi dávno zradil. A nezastaví sa pri bratovi. Pokračuje švagrom, ktorý tĺkol jeho sestru Connie. Tomu nestačilo, že ho Sonny, kým ešte žil, skoro umlátil na smrť vekom od smetného kontajnera. Stále tlčie svoju ženu, dokonca aj vysoko tehotnú. Vtedy ale len po stehnách, zadku a rukách. Ani takáto ohľaduplnosť mu nestačí na udržanie sa pri živote. Michael je nekompromisný.
Za to mu zúfalá čerstvá vdova Connie neskôr takmer vyškriabe oči.
Postupne padnú rukami Michaelových oddaných vrahúňov všetci, ktorých jeho otec nechal žiť, lebo bol starý, slabý a zmierlivý.
Od vraždy je už len kúsok k lži. Michaelova krásna a inteligentná americká žena si postupne uvedomí, že všetci okolo nej vedia niečo, o čom ona nič netuší. Nechce si pripustiť, že jej muž by mohol byť nemilosrdným vrahom. Nie je typom starej pani Corleoneovej, ktorá celý život neochvejne a v božej bázni stála po boku svojho muža, starého gaunera. Chce vedieť pravdu. A tak sa Michaela dramatickým hlasom spýta: „Je pravda, čo o tebe všetci hovoria?”
Michael Corleone si v duchu nechtiac pripomenie, ako mu otec vyčítal, že si nezobral Sicílčanku. Uprene sa svojej Američanke pozerá do očí a pevným hlasom vyhlási: „Nie, nie je!”
Kay si s úľavou vydýchne, a s ňou si vždy vydýchnem aj ja.

Láska a dôvera je veru krásna vec.

O sociálnej homosexualite

Sociálnou homosexualitou sa vyznačuje veľká časť mužskej populácie, nájdem takých aj medzi svojimi kamarátmi, známymi a kolegami. Prejavuje sa to tak, že muž nepovažuje ženu - myslím tým nielen tú jeho, ale akúkoľvek ženu - za rovnocennú partnerku, pretože je skalopevne presvedčený, že všetko okrem sexu mu aj tak v oveľa atraktívnejšej forme poskytnú jeho kamaráti. Aj tie rozhovory, aj tie vtipy, aj ten futbal a hokej, aj tie výlety, dovolenky či trebárs len to spoločné mlčanie o závažných veciach - všetko je akosi lepšie s kamošmi.

Veľká časť mužov sa cíti dobre a uvoľnene len v mužskej spoločnosti. Neviem, možno je v tom stopa dominantnej matky, ktorá spôsobila, že tak veľa mužov sa v ženskej spoločnosti necíti celkom vo vlastnej koži. A nemusí to byť ani spoločnosť žien, úplne na to stačí jedna žena, ktorá napríklad vojde do kancelárie, kde sedia štyria muži, a všetci štyria sa automaticky začnú štylizovať do nejakej neprirodzenej a afektovanej pózy. Tá je pre jej nositeľa v dlhodobej perspektíve zväčša nekonečne únavná, takže muž sa potrebuje z času na čas zo svojej grimasy zrelaxovať medzi kamarátmi. Tam môže byť konečne sám sebou.
Pojmom "sociálna homosexualita" teda vyjadrujem taký stav mužskej mysle, ktorá svoju pozornosť, obdiv a preferencie trvale orientuje na takzvané mužské hodnoty. Ženu, naopak, vníma ako menejcennú bytosť, ktorá si nezaslúži inú pozornosť ako sexuálne-eroticko-flirtovaciu. To vidíme trebárs aj na tých dovolenkách, ako som už spomínala. Pre veľa mužov je nepredstaviteľné ísť niekam na dovolenku len so svojou ženou alebo partnerkou. Musí sa spoluzorganizovať väčšia výprava, viac mužov (trebárs brat, švagor, kamarát, najlepšie dva-traja apod.) a tým pádom aj viac žien, ale to len preto, že keď sú páni medzi sebou, tak aby si aj ženy mohli vytvoriť svoj vlastný segregovaný krúžok a kotkodákať si v ňom. Navyše majú na krku aj deti, takže napokon to v nejednom prípade vychádza tak, že ženy akoby boli na inej dovolenke ako mužská časť tohto kolektívu. Veď o čom by sa taký muž bavil so svojou ženou dva týždne v kuse v cudzom prostredí, kde by boli odkázaní len sami na seba? Veď oni sa pomaly nemajú o čom baviť ani tu, a nieto ešte niekde v Egypte či pri Jadrane.

Takže aby som to zhrnula: sociálny homosexuál sa čo vždy usiluje stráviť čo najviac času v mužskej spoločnosti, lebo v nej sa nenudí a môže byť sám sebou. To je ako v tom vtipe, o tom, ako muž po svojom orgazme ešte musí dorábať svoju sexuálnu partnerku, no v kútiku duše by pritom už bol najradšej v pivárni v spoločnosti svojich kamarátov.

Na diagnostikovanie sociálnej homosexuality netreba žiadny špeciálny prístroj na meranie zmien erekcie, aký sa používa pri diagnostikovaní v sexuologickej praxi. Možno ju zmerať na obyčajných náramkových hodinkách.

Iný svet u Otíka

V mori karloveských panelákov sa skrýva priateľský ostrov menom Otík. Teda krčma U Otíka. Oficiálny názov síce znie Viecha pod Rovnicami, ale šamgasti a milovníci jej nepovedia inak ako U Otíka, alebo jednoducho Otík. "Pome k Oťasovi!" sa neraz rozlieha chodbami budovy, kde pracujem a všetkým, čo to počujú, začnú naplno pracovať slinné žľazy ako Pavlovovým psom. V momente sa im totiž vybaví buď fantasticky načapovaný Bakalář, voňavý ríbezlák alebo bezkonkurenčná pečená domáca klobása.
Otík sa nachádza v priestoroch bývalých garáží a zhruba na mieste niekdajšej viechy. Podnik funguje v takmer rovnakej podobe od roku 1992 a je tu taká atmosféra, akú si predstavujem, že bola kedysi v starých karloveských viechach. Prevádzkarom a výčapníkom je bodrý, statný a bradatý chlap Oto Zmelík, ktorý vás rád s úsmevom sprdne, ak si už nechcete dať ďalšie pivo.

Pivo, víno, klobása
Čapuje sa tu Staropramen a Bakalář, ale rozlieva sa aj domáce víno, ktoré s láskou robí výčapníkov otec z Devína. Skvelý je hlavne ríbezlák, ktorý je podľa krčmára v "bio" kvalite. To znamená v dnešnom newspeaku len jediné, a to, že kríky nie sú chemicky ošetrované. Jedlá sú typicky krčmové, žiadne hipsta chujoviny. Odporúčam už menovanú klobásu, kvôli nej mám už niekoľko rokov permanentne zvýšené hodnoty LDL-cholesterolu a triglyceridov. Vnútri sa nefajčí, nikotinisti musia chodiť fajčiť pekne potupne von na dvorček, aby pipenkám v interiéri nanapáchli svetríky a mohérové šáliky.

Mr. Oto Zmelík osobne.

Šípky

Ak ste skôr hyperkatívny typ a neobsedíte pri dobrej poživni, môžete si zahrať šípky. Sám krčmár je viac než 25-násobným majstrom Slovenska v tejto disciplíne, pričom skóroval aj na majstrovstvách Európy. Vo vieche trénujú dve družstvá, pričom jedno z nich je jediným čisto ženským šípkarským družstvom na Slovensku. Športové úspechy krčmára vidno v interiéri, ktorý je celý obložený zlatými pohármi, diplomami a dresmi.

Najlepšie je tu však od mája do septembra, na lavičkách pod stromami a záľahou plaziaceho sa viniča.

Pohľad na interiér od výčapného pultu (vzadu vidno automatický terč pre šípkarov).

Pohľad na miesto zasľúbené - pípu a zázemie výčapnikovo.

Poloha Otíka na dnešnej leteckej snímke (ulica Pod Rovnicami).

Ortofotomapa Bratislavy z r. 1950. Dnešný Otík stojí v mieste označenom červeným krúžkom.

Rovnaké miesto na mape Bratislavy z r. 1955.

Tip na trip: Obžerstvo v Komárne a Rimania pri Dunaji

Na tento výlet sa vyberte vtedy, keď nebude veľmi teplo (viac ako 30 °C) lebo tieňa si veľmi neužijete. Ale zasa by nemala byť príliš veľká zima, to preto, aby ste sa mohli namočiť v dunajskej vode a poprechádzať sa po piesočnatých plážach.  

Vlakom som vyrazila ráno z Bratislavy o 8:00, v Komárne som bola 10:15. Nestihla som si ráno šľahnúť moju obľúbenú drogu - teda kávu, tak som zo stanice zamierila rovno do najbližšej kaviarne, navyše autobus do Iže mi išiel až o hodinu a pol. Hneď za autobusovou stanicou, ktorá susedí s vlakovou, som narazila na Harry's Pub na Košickej ulici, kde mali piteľnú kávu, dokonca s cremou. Ale že vás bude obsluha nejako obskakovať, to nečakajte. Slečinka sa tam prehrabovala v účtovných dokladoch a kým som sa za ňou nedoplazila s abstinenčným prosíkom, ani po mne okom nefľochla.

Ak budete mať chuť na naozaj dobré lángoše a času budete mať ešte tak tri štvrte hodiny, zájdite určite do langošárne k Dokimu (ulica Malá jarková 3), je to asi 10 minút južne od stanice. Cesnakový lagoš stál 50 centov, langoš cesnak+smotana+syr = 80 centov. Keby ste nemali dosť, ďalej na rohu je aj Cukráreň, skúsenosti však nemám. Mimochodom, s obžerstvom ešte nekončíme, do Komárna sa vrátime a dáme si brutálnu pizzu.

Doki - Langošáreň, piváreň a kaviareň v jednom.

Z Iže peši do Komárna
Ak po ceste nezrazíte diviaka, autobusom ste v Iži asi za dvanásť minút, vystúpiť treba za miestnym múzeom, ktoré uvidíte na ľavej strane (je to tuším zastávka fara). Potom sa spýtajte, kade sa dostanete k Dunaju, lebo okolo Iže vedie kanál, takže treba nájsť mostík. Prejdete teda kanál, hrádzu a približne po 10 minútach sa dostanete k brehu Dunaja.

Breh Dunaja pri Iži.

Breh je tu ešte štrkový, pozvoľna klesajúci do vody, takže sa netreba báť. Okolo je niekoľko rybársko-turistických prístreškov, na ktorých si môže znavený pocestný rozbaliť svoje lepáše a narezať pôlt slaniny. Aj ohniská sú tu, ale často aj rybári, takže, ak nechcete dostať po papuli, nehádžte do vody väčšie kamene, neskáčte do nej, nehlučte, správajte sa teda skôr introvertne.
Keď sa osviežite, vyberte sa popri hrádzi proti smeru toku Dunaja. Asi po 1.6 km prídete k zvyškom bývalého rímskeho vojenského tábora. Nebudem vás tu unavovať podrobnou faktografiou, všetko nájdete pekne pokope na tejto stránke, ktorú pre vás zostavila a text fundovane napísala pani inžinierka Elena Blažová z Archeologického ústavu SAV v Nitre.

Tu je len zopár obrázkov, pre ilustráciu:

Letecký pohľad na areál bývalého rímskeho tábora (cca r. 2000).

Rekonštrukcia stáleho kamenného vojenského tábora.

Rekonštrukcia hlavnej brány. Kovové konštrukcie už dnes neexistujú, pravidelne ich totiž premiestňovali do zberných surovín neprispôsobiví občania. 

Digitálne rekonštrukcia brány a pohľad do areálu.

Digitálna rekonštrukcia vojenských barakov.

Od kastela pokračujte smerom na Komárno, oplatí sa zastaviť v miestach, kde sa to dá ešte pár razy pri Dunaji, lebo od miest, kde leží rímsky tábor, majú už dunajské brehy piesčitý ráz. Až tam si človek uvedomí, že nie je vždy nutné letieť každé leto s vyplazeným jazykom do Chorvátska.
Pred sútokom s Váhom začínajú nudistické pláže a ak nepatríte k exhibicionistom alebo voyerom, prípadne nemáte chuť na ovisnuté zadky a iné časti tela, tak sa tejto oblasti vyhnite.
Do Komárna neodporúčam ísť cez osadu Veľký Harčáš, aj keď je to o niečo kratšia cesta, ale radšej popri hrádzi. Známi mi hovorili, že tam raz mali nepríjemný stret s miestnymi lúzermi, ktorí žijú v bytovkách. Myslím, že odtiaľ sa regrutujú aj zberatelia rímskych brán.

V Komárne

Komárno ma celkom milo prekvapilo, v centre je pomerne dosť zaujímavých budov, najmä secesných. Napríklad budova z roku 1902 na rohu Palatínovej a Záhradníckej ulice, kde taraz sídli nejaká banka.
Úplný architektonický grc je novovytvorené Nádvorie Európy. Vzniklo ako hujerovská oslava nášho vstupu do Európskej únie, postavené je, samozrejme, z eurofondov, ktoré si viem predstaviť investovať určite lepšie (napr. do obnovy historických pamiatok). Na mieste, ktoré pripomína kulisy z béčkového hollywoodskeho filmíku stojí 45 budov, ktoré vraj pripomínajú architektúru a slohy typické pre viaceré krajiny Európy. Všetko stálo zhruba 13 miliónov eur. Stavitelia popierali, že by čo i len euro išlo z predvstupových eurofondov. Investor sa dostal do konkurzu a o námestie sa roky sporili. Stavby na námestí majú viac ako stovku majiteľov, koľko presne, to asi nik nevie. Najviac ich je v podzemí, kde sa nachádzajú rôzne predajné stánky, kasína a podobné zariadenia. Práve z tohto „dolného nádvoria“ už mnohí sklamane odišli, vyhnali ich zlé technické a hygienické podmienky. Priestory na viacerých miestach zatekajú, ničí sa elektroinštalácia, verejné záchody vyzerajú ako na Balkáne. Ak sa chcete pokochať námestím, pozrite si jeho panorámu. V Komárne je sústa iných zaujímavostí, kotré nájdete na tejto oficiálnej stránke.

Samotárka na Kréte

Tento článok je výsledkom mojich desaťdňových zážitkov a skúseností z východokrétskeho prístavného mestečka Sitia a jeho najbližšieho okolia. Niektorých z vás možno obohatí aj o pár praktických rád, ako prežiť na Kréte ako turista.

Krásna mapka Kréty od Davida Smitha [http://www.weef.co.uk/biography]

Doprava a krétski šoféri

Prvý kontakt s krétskym živlom sa, samozrejme, naskytne každému, keď nastúpi do autobusu, ktorý ho odváža z letiska. Pravda, ako si hneď nepožičia auto, čo je vraj veľmi dobrá voľba. Neviem posúdiť, lebo po prvé vodičák nemám a podruhé, tentoraz som zvolila mastňácku hotelovú cestu all inclusive. Pri letisku nestála žiadna stará rachotina, ako som čakala, ale plne klimatizovaný moderný diaľkový autobus. Šofér bol skutočne profík, s niekoľkometrovým kolosom kľučkoval úzkymi uličkami a serpentínami ako skúsený baleťák, pričom v jednej ruke držal mobil a stále sa s niekým o niečom dohovarál. Autobusy majú v Grécku absolútnu prednosť a ostatné domáce vozidlá to bez výnimky rešpektujú. Na Kréte, ale aj v iných gréckych horských oblastiach je bežná rýchlosť 50 km/hod., lebo rýchlejšie sa v zložitom teréne aj tak jazdiť nedá. Preto sa vraj aj dobre stopuje, ale zatiaľ som to neskúšala.

Ako sa pozdraviť a poďakovať

Väčšinu Grékov poteší, keď ich pozdravíte po grécky, hoci aj so zlým prízvukom. Zdalo sa mi, že výnimkou sú pracovníci hotelov, ktorí to majú akosi v paži a zo snáh turistov sú už tak troška znudení. Ale možno sa to týkalo len hotela, kde som bývala ja.

Pri stretnutí sa používa niekoľko výrazov:

Dobrý deň! 

1. Kaliméra! (prízvuk je zvýraznený podčiarknutím). Používa sa najmä ak niekam prichádzate/vchádzate.

2. Jásas! Používa sa pri väčšine bežných stretnutí - napr. ak chcete pozdraviť okolidúceho.

3. Jásu! - Ahoj! Sa používa len medzi blízkymi známymi, resp. kamarátmi.

Dovidenia!

Opäť sa používa "jásas", ak sa lúčite na furt, alebo na dlhšiu dobu, tak "adío"

Ďakujem.

Stretla som sa len s jedným tvarom - efcharistó, resp. efcharistó polí, čo znamená ďakujem veľmi pekne.

Ceny

K cenám sa vyjadrím veľmi všeobecne, pretože po prvé som bola na Kréte hneď na začiatku sezóny (prvý júlový týždeň), po druhé, v iných častiach, či väčších mestách a nahustených turistických centrách môžu byť ceny iné, po tretie, bola som na Kréte v čase gréckej hospodárskej krízy, takže ceny by mohli byť skreslené.

V Sitii som si všimla, že ryby a ostatné morské pajedy sú dosť drahé. Ale stojí za to sa plesnúť po vačku a nejakú morskú potvoru ochutnať - Gréci ich vedia skvele pripravovať. Skúste napr. morský jazyk, po slovensky sa volá platesa, po grécky glóssa. Skutočne dobré víno vás v lepšej reštaurácii vyjde okolo 20 eur. Miestne čapované pivo (Mythos, Magnus Magister) bolo pomerne pitné, pol litra stálo v prepočte 3 eurá, zahraničné značky bývajú o euro drahšie. Poobede som si dala cappuccino za 3 eurá.

Ceny ostatných bežných tovarov sú buď podobná ako u nás (napr. pivo), alebo 1.5 až dvojnásobne drahšie. Pravidelne aktualizované ceny bežných tovarov nájdete napríklad na tejto stránke.

Grécke toalety a hygiena

Pravdupopvediac, jedna z vecí, ktorých som sa najviac obávala bol povestný grécky zákaz splachovať použitý toaletný papier. Nebudem to tu rozpitvávať, ale nakoniec všetko úspešne vyriešil jedinečný vynález - obyčajná sprcha.

Verejné WC sú v Grécku zredkavé. Miestni totiž považujú záchod takmer za posvätné miesto, kde trávia veľa času - za vlastný často považujú aj záchod v obľúbenej taverne. V Sitii som jedno verejné WC objavila priamo na nábreží pri prístave. Ak si však musíte odskočiť, väčšinou vás bez problémov hocikde na záchod pustia. Je však dobré povedať, prečo smerujete práve do zázemia taverny. Neviem, či som túto frázu zostrojila správne, ale v každom prípade mi vždy rozumeli o čom mi ide (ale možne len všimli mojich vypúlených očí a beznádejného výrazu v tvári): Buóro napáo stin tualéta esó, parakaló?

Jedlo a pitie

Ako správna krysa, využívajúca výhody all inclusive pobytu, som v okolí jedla len zo zvedavosti. Moje zážitky z reštaurácií sú teda pomerne povrchné. Pri prechádzkach mestom som si všimla že zhruba už od 10 až 11 hodiny sedia Grécki muži, najmä dôchodcovia, na kávičke a svorne debatujú. Dôchjodky majú pomerne vysoké, tak čo by nie.

Pivo je väčšinou piteľné, v Sitii čapovali z miestnych pív najmä Mythos. Ak chcete väčšia pivo ako dvojdecové pýtajte si méchaľi býra, ale aj tak vám väčšinou donesú trojdecové. O gréckych pivách si môžete počítať v angličtine napríklad na kvalitných stránkach menom Visit Greece.

Psy, mačky a grécko-turecké vzťahy

Proti Grécku bojuje Turecko ako si z tradície mnoho storočí. Najprv Turci dobývali Byzantskú ríšu (v podstate Grécku ríšu), potom jej pozostatky a nakoniec vládli na celom území niekdajšej Byzancie, teda dnešného Grécka, Srbska, Bulharska atď. Najväčšia tragédia medzi Tureckom Gréckom vyvrcholila v rokoch 1922-1924, keď medzi sebou obidve krajiny intenzívne bojovali, čo skončilo tým , že si navzájom odsunuli 3 milióny ľudí. Treba však pripomenúť, že Gréci si vlastne začali, keď si po prvej svetovej vojne robili nárok na obrovské územia v Malej Ázii. Toľko historické okienko.

Gréci sú navyše národom nesmierne poverčivým a väčšina ich verí na sťahovanie duší, teda na reinkarnáciu. Práve táto poverčivosť sa odráža v ich vzťahu ku psom. Kréťania bez rozdielu veria, že duša mŕtveho Turka sa po ukončení pozemskej púte presťahuje do psa. So psami sa teda, najmä v minulosti, zachádzalo horšie ako s posledným bezdomovcom, a tak až na výnimky nemá krétska populácia príliš ľahký život. Z tejto neutešenej psej situácie ťažia najmä miestne mačky, ktoré si tu žijú ako prasce v žite a nájdete ich takmer všade, kde to zaváňa nejakými zvyškami jedla. Aj v našom luxusnom hoteli boli a napriek toku, že sa ich personál snažil odháňať, veľa si z toho nerobili.

Čo robiť v Sitii

Jeden z miestnych kostolov.

Na rozdiel od iných gréckych miest, Sitia nie z pohľadu poznania chtivého turistu žiadna historická bomba, ale nájdete tu pôvabné uličky so starými domami, najmä okolo stredovekej vojenskej pevnosti, ktorej sa tu hovorí Kazarma (z tal. casa di arma). Mimochodom, Kazarmu si stačí pozrieť zvonka, vnútri neuvidíte nič zaujímavé, len zbytočne zaplatíte dve eurá. Potom sú tu dva kostoly, podobné, ako by ich jedna mater mala.

Pevnosť Kazarma (hore v strede).

Niekoľko pohľadov do starej časti Sitie.

V meste nájdete aj archeologické múzeum, keďže nie som znalkyňa mínojskej kultúry, neviem povedať, či je zaujímavé. Mňa zaujali exoponáty najmä z výtvarného pohľadu.

V Sitii je vraj aj múzeum miestneho folklóru, ale tam som akosi nestihla zájsť, resp. mala som iné priority. Neďaleko od mestečka je archeologická lokalita Petras, kde sú odkryté zvyšky mesta a paláca z čias mínojskej kultúry (koniec neolitu až doba bronzová, t.j. 3000 - 1050 rokov p. Kr.). Dostanete sa tam v pohode aj peši, napr. od hotela Sitia Beach je to as pol hodina pomalou chôdzou. Tu sú súradnice lokality, resp. miesta vstupu: 35.197782, 26.114511. Z altánku, ktorý je uprostred lokality, je krásny výhľad na Sitiu a priľahlý záliv. 

Ak viete po anglicky, tu sa môžete na prehliadku teoreticky pripraviť. Pre nepoučeného návštevníka predstavuje lokalita vlastne len hŕbu usporiadaných kamenných blokov a polozrúcaných múrov:

Výlet k útesom

Ak bude znesiteľné počasie, teda teploty pod 30 °C a patríte k romantickým povahám, prípadne k tým, čo majú radi turistami nerušené výhľady na more, určite si zájdite k útesom. Sú na sever od mesta, za miestnym letiskom, peši je to necelá hodina (2,5 km). Pôjdete po hlavnej ceste, ktorá sa točí doľava okolo letiska (nebojte sa, nie je veľmi rušná, ja som za celý čas stretla tri autá a jednu motorku). Odbočíte doprava pri slnečných kolektoroch a modrej smerovej tabuli (35.222672, 26.105386), na ktorej je napísané ΑΓ. ΝΙΚΟΛΑΟΣ. Prídete k nedostavanému kostolíku a útesom. Miesto je zároveń paleontologickým náleziskom, uvidíte tú vo vápencových útesoch veľké schránky mäkkýšov (najmä hrebenatky rodu Pecten), fosílne koraly a podobne. V skutočnosti je miesto krajšie ako na dole prilepených fotografiách.

Palmová pláž Vai

Napriek názorom v diskusiách na internete pláž v Sitii za veľa nestojí. Prinajmenšom je priemerná a čo je najhoršie, vedie okolo nej pomerne rušná cesta, takže sa okrem zdravého morského vzduchu nadýchate poriadne aj exhalátov z okolofrčiacich áut a motoriek. Napriek varovaniam, že ide o ťažkú komerciu a v podstate teda aj odrb, som sa jedného dňa vydala na povestnú pláž Vai pri mestečku Vígla. Autobus ide spred hotela Sitia Beach ráno 10:15, späť z Vai do Sitie 16:30. Začiatkom júla nebol vôbec preplnený.

Pláž je preslávená najväčším palmovým lesom v Európe, rastú tu datlové palmy zriedkavého druhu Phoenix theophrastii. Tieto datlovníky rastú najmä na Kréte, malé subpopulácie sú známe aj z Turecka, inde na svete nerastie (zdroj: iucnredlist.org). Pôvodne rástli v severnej Afrike, kde však existujú už len krížence s inými palmami. Vlastná rezervácia je oplotená so zákazom vstupu, ale pár paliem je aj priamo pri pláži.

Žiadne vstupné som na pláž neplatila, možno to bolo tým, že bol začiatok sezóny a neskôr chlapi pritvrdia. Prvý júlový týždeň tu bolo pomerne málo ľudí, voda je priezračná, pláž piesočnatá, skrátka fajn. Na priľahlom kopci je vyhliadka, odkiaľ sa dá zliezť k druhej pláži (súradnice: 35.251589, 26.267174), kde väčšinou nebývajú ľudia, alebo len jedna až tri skupinky. Bufety a reštaurácia sú predražené, odporúčam, vezmite si zásoby. Dala som si kolu v jednom z bufetov (2,50 eur), personál bol značne nepríjemný (najmä, keď som si pýtala heslo na wifi). 

Ak máte auto, dva kilometre na sever ležia rozvaliny významného antického mesta Itanos.

Vai z vyhliadky na útese.

Zvery v okolí Sitie

Bezstavovce 

napriek očakávaniam som veľa hmyzu či iných bezchrbtičiarov nevidela. Z motýľov najmä klasické vidlochvosty feniklové (lebo feniklu je tu fakt more), videla som aj iné motýle, ale zaradiť ich neviem. Z jedovatých pajedov tu vraj žijú najmä šťúry (Euscorpius carpathicus a Mesobuthus gibbosus), ktoré sú jedovaté asi ako náš sršeň. 

Plazy

Na kréte žije viacero neškodných a krásnych užoviek, smrteľne jedovaté hady sa na Kréte nevyskytujú. Relatívne nebezpečný (napr. pre alergikov) môže byť pohryznutie užovkovitým hadom druhu Telescopus fallax, pre zdravých ľudí teda nie je nebezpečný, hoci vie bolestivo uhryznúť (ale to vedia aj naše užovky). Sem-tam, sa mihne nejaká jašterica zelenej farby, pravdepodobne Lacerta trilineata. Sú tu určite aj gekony, ale na rozdiel od Kalábrie som tu žiadneho nezmerčila.

Tabuľa, kde sa píše, čo robiť, keď stretete karety.

V bedekroch sa väčšinou nepíše, že na pobrežie k Sitii chodia klásť vajcia morské korytnačky karety obyčajné (Caretta caretta). Na fotografii je dôkaz, že nekecám.  

Vtáky

Najmä vrany túlavé východoeurópske (tzv. šedivky), hrdličky, volavky biele, vrabčáci, niekoľko druhov ťažko určiteľných čajok. Žijú tu vraj bežne aj včeláriky (Merops apiaster) a iná operená háveď. Nevidela som za celý čas žiadne dravce. V horách žijú údajne orlosupy bradaté (Gypaetus barbatus), orly kráľovské (Aquila chrysaetus), sokol Falco eleonorae a iné dravce. Ornitológovia sa môžu ďalej odbavovať na tejto stránke.

Kozy Kri-kri

Populárne kozy kri-kri (Capra aegagrus cretica) sú zvláštnym poddruhom klasickej kozy divej. Sú to endemity Kréty a niekoľkých priľahlých ostrovčekov (Dia, Thodorou a Agii Pantes). 

Iné cicavce 

Jež ušatý (Hemiechinus auritus), hmyzožravec dulovnica krétska (Crocidura zimmermanni), endemický poddruh európskeho jazveca (Meles meles arcalus). 

Vegetácia

Hore: Coridothymus capitatus. Dole: pohľad na fryganu a úle.

Bežnou vegetáciou pobrežia, nielen okolia Sitie, je tzv. frygana. Je to kríčkovitá vegetácia, ktorá vznikla spásaním a vypaľovaním pôvodnej vysokej makchie. Rastie tu veľa medonosných rastlín napr. rozmarín lekársky, pistácia, vresovec (Erica arborea), nášmu tymiánu príbuzná fialovo kvitnúca hluchavkovitá rastlina Coridothymus capitatus (=Thymus capitatus). Pre krétsku fryganu sú typické aj ostnaté kríčkovité rastliny, napr. mliečnik Euphorbia acanthothamnos či Sarcopoterium spinosum. 

Krétski včelári pokladajú rôznofarebné úly priamo na zem (obrázok). Krétsky med má od nášho odlišnú chuť, chutí veľmi podobne ako za socialistická kaša Medola, ak si starší pamätajú.

Odkazy:

http://kreta.rovnou.cz/fotky/rostliny.html
http://kreta.rovnou.cz/priroda-relief-podnebi.html

http://osobni.pavlat-znalec.cz/kreta.html

http://www.reckovdetailech.cz/cs/oblasti/kreta