O prechyľovaní ženských priezvisk

Problém vychádza zo samotnej podstaty slovenčiny. Pri analytických jazykoch (angličtina, francúzština) je pevná vetná stavba, pretože vetné vzťahy sa vyjadrujú nesklonne, bez prechyľovania. Slová sú tam poukladané jedno vedľa druhého ako kamene a vzťahy medzi nimi sú zadefinované práve tou pevnou vetnou stavbou. V slovenčine je voľná vetná stavba, takže slová nie sú nakladené vedľa seba ako kamene, ale sa vzájomne cítia. Neviem to ináč opísať. Slovenčina je jednoducho flektívny jazyk a taká vetná stavba je jej vlastná. Je to veľmi ťažký jazyk, ale nie najťažší. Pre niekoho môže byť zasa problémom nerozlišovanie dokonavosti slovies (napr. v španielčine), pre ktorú sa musí používať milión minulých časov. Každý jazyk má skrátka to svoje.

Niektorí odporcovia a odporkyne prechyľovania argumentujú tým, že prechyľovanie je pre ženy ponižujúce, lebo prechýlené priezvisko ich privlastňuje mužovi - otcovi alebo manželovi. To je, samozrejme, hlúposť. Príponou -ová sa predsa neprivlastňuje, to by tá prípona bola -ova. Prípona -ová vyjadruje len vlastnosť, prináležitosť. Farby fial-ová, ruž-ová, losos-ová príslušným kvetom alebo rybe farbu neprivlastňujú, sú len "ako ony": ružová farba je farba „ako ruža“ a podobne. Analogicky pani Kováčová je „ako pán Kováč“, teda obaja sú rovnocennými súčasťami rodiny, v ktorej sa muži volajú Kováč a ženy Kováčová. A do mýtu o privlastňovaní sa už vôbec nehodí prípona -á pri mužských priezviskách typu Novotný; priezvisko pani Evy Čiernej je predsa očividne neprivlastňovacie prídavné meno. Privlastňovacím by bolo, keby sa volala "Eva Čierneho".

Čo sa týka dilemy či prechyľovať alebo neprechyľovať cudzie priezviská v slovenskej tlači, tam mám tiež jednoznačný postoj: áno, prechyľovať. Častým argumentom neprechyľovačov je ohľad na krehkú psychiku osôb, o ktorých sa píše. Čo keby si tak jedného dňa Patricia Arquetteová, Sigourney Weaverová či Laura Dernová otvorila príslušný slovenský časopis (a to sa týka aj webových stránok) a utrpela by duševný otras z toho, že jej tí naničhodní Slováci skomolili meno a pridali na koniec priezviska akési nezmyselné "-ová"? A tak sa občas môžeme v slovenskej magazínovej tlači stretnúť s perlami ako "novinári zistili, že Basinger dvadsaťmiliónová vila" (namiesto "Basingerovej dvadsaťmiliónová vila") a podobne.

Ohľaduplnosť je iste dobrá vlastnosť. Prečo sú však neprechyľovači takí nedôslední? Prečo krstné mená tých istých osôb prechyľujú? A prečo nič nenamietajú proti skloňovaniu mužských mien? Vari city takého Stevena Spielberga alebo Harrisona Forda majú menšiu hodnotu ako city ich ženských kolegýň? Oni vari nečítajú slovenské časopisy? Taký Johnny Depp vari nemôže dostať drobný infarkt, keď si prečíta "nový film Johnnyho Deppa"? Vari sa nespýta sám seba: "Who the fuck is Johnnyho Deppa?"

Prechyľovanie cudzích mien vo vete je v našom jazyku (rovnako ako skloňovanie) často jedinou zárukou, že tá veta bude dávať zmysel. Aký zmysel má veta "Weaver sa Basinger nebojí"? Žiadny. Alebo povedzme že dva, no celkom opačné: "Weaverová sa Basingerovej nebojí" a "Weaverovej sa Basingerová nebojí". Tak si vyberme, kto sa koho bojí.

Takže ja si nemyslím, že vypustenie prechyľovania ženských priezvisk je nejaký progresívny vývoj slovenského jazyka, ako sa nás usilujú presvedčiť snobi a feministky. Za progresívny vývoj akéhokoľvek jazyka totiž nemožno považovať stratu časti informácie.
Ak by sme sa zbavili prechyľovania, zbavili by sme sa zásadného komunikatívneho aspektu slovenského jazyka.