Napriek tomu, že bežné ženy (ale aj muži) multisériového vydania sú dodnes v drvivej väčšine presvedčené, že bežný chlap sa musí vyznačovať štandardným a vypočítateľným správaním falického vyhulenca s prázdnou gebuľou, pre ktorého nie je jeho mobilný telefón, automobil, viazanka, ale ani prípadný pes ničím iným, len symbolickým predĺžením penisu, majú svätú pravdu.
Istá časť mužov však už dávnejšie ustúpila od svojho základného životného programu odkvapkávať semeno kdekoľvek sa zadarí, smrdieť, grgať a lenivo sa povaľovať a začala vo vlastnom živote prejavovať vzácne porozumenie pre to, čo je užitočné a zmysluplné. Pritom nemusí ísť výhradne o homosexuálov. Odjakživa sa zabávame vytváraním predstavy a dohadovaním sa o tom, aké povolanie či poslanie je hodné pravého muža. Vojak, letec-kozmonaut, šarha, rušňovodič, saxofonista, smetiar, hrobár, spisovateľ, učiteľ baletu, biletár, šepkár, jeden džob horší ako druhý.
Kto vie niečo o živote a o svete, tomu je jasné, že jediným dôstojným povolaním muža nie je filmový režisér – ako sa nazdávajú podaktorí snobi – ale kuchár, respektíve pekár. Kto dakedy videl v pracovnom zaujatí režiséra i kuchára-pekára, ten pochopí, prečo. Na veku a telesných proporciách pritom nezáleží, dôležité sú len jasné a úprimné oči a nežné, citlivé, pokojné, ale pritom pevné chlapské ruky.
Kým bežná žena triedy
economy ešte stále považuje za sexy, keď si muž dokáže uvariť tak nanajvýš čaj alebo vajce na tvrdo, čo ho robí plne závislým na jej dobrej (alebo zlej) vôli, moderná žena triedy
business až
first class dokáže oceniť mužovu nezávislosť na jej kuchyni, dokonca nedostane ani záchvat žiarlivosti, keď muž dá najavo svoju zdrvujúcu prevahu v oblasti každodenného gastronomického umenia.
Rovnako ako sa vibrátor stal neoficiálnym symbolom ženskej nezávislosti na mužoch (môžem prezradiť, že väčšina žien uprednostňuje masturbáciu bez akýchkoľvek pomôcok, iba s použitím vlastných prstov a fantázie, navyše, vibrátor je koniec-koncov mužským vynálezom), za symbol nezávislosti muža na žene môžeme považovať jeho vlastnú sadu kuchynských nožov (najlepšie značky Bonsmann Solingen, má to v sebe niečo z čarovnej atmosféry fakľových sprievodov a maskulínnych filmov Leni Riefenstahlovej), prípadne jeho vlastnú kolekciu koláčových či pudingových foriem. A to teraz nehovoríme o nejakej zbierke čudáckeho zberateľa kuriozít z minulého storočia, ale o funkčných nástrojoch, ktoré sa pravidelne prakticky používajú.
Teoreticky sa môžeme aj na takú bábovkovú formu pozerať ako na predĺženie stoporeného samčieho pohlavného údu. Žiadny chlap s funkčným penisom v nohaviciach by v živote nepoužil niektorú z tých smiešnych hliníkových foriem trpasličích rozmerov, v ktorých pečú svoje poľutovaniahodné bábovky ženy, a ktoré nájdete v kredenci každej bežnej domácnosti. Bábovka, ktorá z nej totiž vzíde, padne za vlasť už počas sobotných raňajok (ak vydrží prvé hodiny po upečení, vyklopení na drevenú dosku, pocukrovaní a vychladnutí v piatok večer), čo je zlé, veľmi zlé. Pravá bábovková forma pre chlapa musí byť totiž veľká a z masívneho materiálu (liatiny, hrubého smaltovaného plechu, prinajhoršom kameninovej keramiky), čiže taká, ktorá znesie i menej láskavé zaobchádzanie (napríklad vypadnutie z rúk na kuchynské dlaždice po vybratí z rúry a prekvapivom zistení, že je – „Kurva! Kurva!“ rozpálená). Vnútorný objem takejto formy musí byť dostatočný, aby výsledná bábovka svojimi rozmermi uživila štandardnú štvorčlennú rodinu v rámci sobotných i nedeľných raňajok. Vtedy sa muž cíti byť nekompromisným živiteľom a až do nedeľného večera chodí a vypytuje sa: „Dobrú bábovku som upiekol, čo? Ale fakt, vážne: dobrá bola, nie? Niežeby som sa chválil, ale...“
Najpodstatnejšou časťou morfológie bábovkovej formy, časťou, ktorá vlastne robí bábovkovú formu bábovkovou formou, je charakteristický masívny komín v jej strede. Neviem, ako sa tento falický útvar odborne nazýva, ale slúži na dôkladné a rýchle prepečenie krehkého našľahaného cesta, ešte skôr, než spľasne. Práve tento komín spôsobuje, že nejeden muž pristupuje k bábovkovej forme ako k extenzii svojho žaluďa. Neraz tento dojem umocňuje partnerka, akoby náhodou poverená vymastením formy, zatiaľ čo muž-šéfpekár je zamestnaný vmiešavaním šľahaného bielka do cesta. Pohľad na charakteristický vláčny pohyb ženskej ruky pri natieraní stuženého pokrmového tuku na falické teleso vyvoláva u každého romantickejšie založeného džentlmena nejasné a nejapné vzrušenie.
Predlžovačky
Dĺžka, dĺžka, to je pojem, ktorý je pre každého falicky uvedomelého muža alfou a omegou. Nie nadarmo vyrábajú výrobcovia splachovacích zariadení s fotobunkou do krčmových pisoárov reflexné kovové plôšky senzorov, ktoré opticky zväčšujú všetko, čo sa v nich zrkadlí, a v ktorých si môže pán tvorstva vidieť pri výkone malej potreby vlastné genitálie ako na striebornom podnose. A tak muž plný každodenných komplexov a starostí zamieri po piatich pivách na pisoár, počas močenia si kráti čas pozorovaním svojho penisu ako v zrkadle a späť ku kamarátom a rozpitému pivu sa vracia síce s neopláchnutými rukami a s rozširujúcou sa slanou vlhkou škvrnou v trenírkach, ale bohatší o nový pocit sebavedomia. Netušil, že má až taký veľký úd (a jeho žena sa to nikdy nedozvie).
Prirodzený muž je posadnutý dĺžkou a spájaním. Týmto nemám na mysli len pohlavné či análne spojenia. Dajte mu dostatok spojovacieho materiálu (drôtov) a za sobotné dopoludnie vám navzájom prepojí video s minivežou a to všetko s televízorom, takže večer konečne začujete realistické mliaskanie slizníc v jeho obľúbených pornofilmoch, so všetkým, čo zahŕňa slovo hi-fi. Je to úplne iný zážitok. A ak niekde nájde odložené reprákové debničky z dávno vyslúženého a vyhodeného stereofónneho rádia, je schopný natiahnuť si drôty z miniveže cez balkónové dvere až dolu, o tri poschodia nižšie, do garáže, aby aj pri pravidelnom víkendovom rozoberaní rozdeľovača mohol počúvať svojho obľúbeného Ivana Krala, Iggyho Popa, Patti Smithovú alebo nejakú inú obľúbenú drogovú trosku, ktoré sa na seba podobajú ako vajcia vajciam.
Muž nikdy nemá dosť elektrických zásuviek, a tak jeho túžbu po dĺžke a po spájaní mimo postele saturuje elektrická predlžovačka. Pravý muž má okrem zbierky pudingových a bábovkových foriem aj fetišistickú zbierku sieťových predlžovačiek. Je pravidlom, že ak je predlžovačka dostatočne dlhá, nemá dosť prípojných miest (zásuviek, štekrov, samíc, ako len chcete), zatiaľ čo predlžovačka obdarená dostatočným množstvom týchto miest je zasa zúfalo krátka. Našťastie, predlžovačky sa dajú vzájomne kombinovať a dopĺňať, takže onedlho máte byt plný umne pospájaných predlžovačiek, pričom z času na čas treba ich konfiguráciu neočakávane meniť. Tak sa stane, že spotrebič, ktorý ešte donedávna bol pod prúdom (napr. váš počítač a tlačiareň), je teraz mŕtvy, lebo príslušná predlžovačka sa neočakávane presťahovala robiť spoločnosť mužovmu počítaču, prípadne jeho hi-fi aparatúre (veže dnes už majú len architekti, ženy a laici v elektronike) či nabíjačke, alebo nejakému inému neforemnému bazmegu uloženému v garáži.
Ak sa predlžovačky na určitom mieste premnožia a všetky si ťahajú prúd z jednej zásuvky (čiže samice), hrozí, že sa prehrejú a buď začnú smrdieť alebo rovno zhoria. Pri troche smoly zhoríte spolu s nimi, načo sa muž po krátkom sentimentálnom zaváhaní presunie na iné miesto, k novým horizontom, novým bábovkovým formám a novým predlžovačkám, aby začal odznovu, očistený, svieži a vždy víťazný!
Priznám sa, že Lennona som bola ochotná akceptovať iba ako súčasť Beatles, kde si jednotliví členovia vzájomne vytvárali akési protiváhy. Akonáhle sa slávna štvorica rozpadla, Lennon ma prestal zaujímať. Pre spravodlivosť však musím povedať, že rovnako aj jeho traja kolegovia (čo by ma na ich sólovej tvorbe už len mohlo zaujímať, keď tu boli Van der Graaf Generator, Deep Purple, Genesis, Yes či King Crimson?).
"Prečo neprišli žiť sem?" kladiem si rečnícku otázku. "Prečo dvíhali päste a hulákali Internacionálu vo Francúzsku, Anglicku či Západnom Nemecku, namiesto toho, aby si prišli k nám na vlastnej koži vyskúšať, aký je ten ich socializmus v skutočnosti? Prečo si to s nami jednoducho nevymenili?"
