Wednesday, 15 August 2018

Preklady a ovládanie jazyka

Minule sa ma pýtal český kamarát, že vraj prečo sa musia knihy slovenských autorov prekladať do češtiny. No, nemusia, lenže bez toho ich Česi čítať nebudú. Teda, otvorene povedané, nečítajú ich ani tak, ale aspoň má človek nádej, že sa o to aspoň v minimálnom množstve pokúsia. Viem o čom hovorím, lebo som polovičná Moravanka a všetky školy som absolvovala v českom jazykovom prostredí. 
Vráťme sa ale k otázke väčšiny Čechov (a Moravanov, samozrejme), že, reku, prečo sa musia slovenské knihy prekladať. Veď oni vraj rozumejú. Veruže nerozumejú! Ale ani opačne to nie je žiadna sláva. Nie sú si tie jazyky zasa až také blízke, ako by sa nám mohlo zdať na prvý pohľad. Nejde len o rozdielne slovíčka, ale aj o vnútornú štruktúru, konštrukciu viet, slovosledy, je to jednoducho rozdielny jazyk. Češtinu sa aj Slovák musí naučiť, nerozumie jej automaticky len preto, že je zdanlivo podobná slovenčine.
Veľa Slovákov si smelo uvedie češtinu ako jazyk, ktorý ovláda, no keby mali gramaticky a štylisticky správne napísať nejakú rozvitejšiu vetu v češtine, tak zhoria ako papier. Jedna vec je rozumieť nejakej televíznej kravine a druhá je aktívne ovládať nejaký jazyk slovom aj písmom. To ja tiež na dovolenke zhruba rozumiem španielskemu dabingu v TV, ale v živote by som nikdy netvrdila, že viem po španielsky, okrem tých základných fráz typu camarrero, tráigame dos cervesas, por favor!
No a Česi (aj tí inteligentnejší, súdiac podľa slovenských prvkov napríklad v dielach Tankový prapor Josefa Škvoreckého alebo Antikuro Jana Křesadla) často nazerajú na slovenčinu ako na akúsi zábavne a groteskne zdeformovanú češtinu, alebo ako na jej čudne skomolený dialekt, a nie ako na celkom iný a cudzí jazyk, rovnako dôstojný, štruktúrovaný a kultivovaný, ako je ten český. To je ako keby Nemci pozerali na holandčinu iba ako na skomolenú nemčinu a podobne sa pozerali aj na Holanďanov. Ako vieme, holandská literatúra sa do nemčiny prekladá a nikto sa nad tým nepozastavuje.

Saturday, 10 March 2018

Maliari Bratislavy: Eduard Majsch – majster svetla


Eduard Majsch sa narodil sa 10. októbra 1841 v Bratislave, kde aj zomrel 31. mája 1904 (pochovaný je na bratislavskom Ondrejskom cintoríne).
V rokoch 1864–69 študoval na výtvarnej akadémii vo Viedni u Wurzingera a Mayera, 1870–74 na oddelení historického maliarstva u E. Engertha. Podnikol študijné cesty do Talianska a Francúzska. Od 1880 pôsobil v Bratislave, mal súkromnú maliarsku školu a ateliér. Bol spoluzakladateľom a podpredsedom bratislavského umeleckého spolku Kunstverein. Vystavoval v Bratislave (1883, 1902, 1903, 1955, 1972, 1977, 1980, 1985), Viedni (1873, 1877), Prahe a Lipsku. Svetelné a koloristické efekty jeho maliarstva neboli dané len eklektickou závislosťou od dobového novobaroka a novorenesancie. V neskoršej tvorbe mala kresbovosť a vyhrotená štylistika koloristických senzácií aj viditeľnú prísadu svojského prijatia secesnej slohovosti. Jeho diela sú reprezentatívnym spôsobom zastúpené v zbierkach Galérie mesta Bratislavy. Ako jeden z mála slovenských maliarov prelomu storočí sa veľmi dobre uplatňuje na aukciách významných stredoeurópskych aukčných siení.

Eduard Majsch (1902), Bratislavský motív, olej na plátne, 42 x 52,5 cm, signatúra: Majsch Ede 1902.
Rovnaké miesto z trocha iného uhla v r. 1960.
Eduard Majsch - Krajina zo Sološnice
Krajina pri Sološnici (1910).

Ďalšie obrázky nájdete tu, alebo na Webe umenia.

Literatúra: 
Abelovský, J. & Bajcurová, K. (1997) Výtvarná moderna Slovenska. Bratislava.

Thursday, 8 February 2018

Génius Zdeněk Liška

Tomáš Baldýnský

(Pôvodne písané pre čas. Reflex, roč. 10, 1999)

Byl to génius. Napsal tolik hudby, že by třem vystačila na celý život. Tak krásné, že bere dech; tak různé, že bere důvěru v to, zda je možné, aby byla dílem jediného člověka. Divoké chorály z Markety Lazarové, břeskné popěvky Ferdy Mravence, taky Dejte mi zahrát, pane inšpektóre ... z Hříšných lidí města pražského i ten magický rytmus pod kroky budoucího majora Zemana pružně kráčejícího alejí za svou první umístěnkou. Na hudbu Zdeňka Lišky nezapomenete. Na jejího autora se nám to však skoro podařilo.

Tedy: jemu samotnému by to asi bylo jedno, Zdeněk Liška publicitu nesnášel a po celý život se jí vyhýbal. V dobových filmových recenzích se jeho hudba zmiňuje zřídka, fotografií - dokonce i rodinných - je málo a archívy vydaly jenom jediný rozhovor. Poskytl ho v roce 1974 slovenskému týdeníku Film a divadlo. Liška v něm působí rezervovaně a akademicky. Tehdy dvaapadesátiletý laureát státní ceny hovoří na dvou stránečkách o funkci hudby v kinematografii a o práci na (příšerně hloupém) filmu O třech nevinných. To je to jediné, co média zachovala o muži, který za svůj život složil hudbu k (snad, nikdo to ještě pořádně nespočítal) sto šedesáti celovečerním a čtyřem stům krátkometrážním a středometrážním filmům. Deset střídmých odpovědí na deset užvaněných otázek. Z nichž žádná nezněla: Kde se ve vás vzalo to moře hudby, pane Liška?

SMEČNO - SLANÝ

Narodil se ve Smečně u Kladna 16. března 1922. Clam-Martinicové smečenský zámek v té době už opustili, slavné doby, kdy hornická kapela Liškova otce (a před tím děda) na zámku pravidelně vyhrávala panu hraběti, byly pryč. Ale pozvání stále přicházela - sice na pohřby, zato až do Prahy. To je to jediné, co se o Liškových ve Smečně dozvíte. Na zámku je dnes domov důchodců, v místní škole není po klukovi, který už v osmi letech vyhrával na housle a tahací harmoniku, ani stopy. Slánské gymnázium je také na informace skoupé, ačkoliv tam psal své první skladby; jeho přátelé se dohadují, že snad psal muziku pro školní "akády". Rozhodně v té době už začíná skládat, protože během studia se vzepře rodičům a přestoupí na pražskou konzervatoř. Studuje kompozici a dirigování u profesora Rudolfa Karla. Chtěl se stát dirigentem, založil ve Smečně dokonce dívčí pěvecký soubor, muzikantům ve Fisyu pak po letech naoko vyčítal: "Mě neposlechnete, ale pak přijde ten s rákoskou a jste posraný."
Válku přečkal v ČKD Slaný. Těžko říci, proč se pak rozhodl přijmout pozvání svého bývalého profesora ze slánského gymnázia Jaroslava Novotného, každopádně od něj dostal Liška nabídku ze Zlína již před válkou. Novotný odešel učit do Zlína v roce 1933 a o tři roky později stál spolu s E. Klosem, L. Koldou, A. Hackenschmiedem u zrodu Baťových filmových ateliérů respektive školního filmu u nás vůbec. Liška odmítá slibnou kariéru ředitele hudební školy v Humpolci a dirigenta místního smíšeného sboru v jednom. V roce 1946 odjíždí vlakem do Zlína.

WILSONOVO NÁDRAŽÍ - ZLÍN
Hermína Týrlová a Zdeněk Liška.
Muselo se to stát v tom vlaku. Z pražského Masarykova nádraží odjížděl talentovaný vesnický kluk, do Zlína přijel mladý hudební skladatel, jehož invence a výkonnost ohromovala všechny bez rozdílu. "Nevím, kde se to naučil," říká Vladimír Sís. "Ale když přijel do Zlína, už to uměl." Během prvních pěti let dokázal kromě reklam (ta úplně první prý byla na dřeváky) udělat hudbu k více než šedesáti krátkým a animovaným filmům. Všichni si ho hned zamilovali, působil jako zázrak. Ještě dnes, když o něm vyprávějí, dere se jim na rty úsměv. Vrací se ten tlustý mladík s neposlušnými vlasy, který s sebou stále tahá koženou tašku plnou partitur a ty za sebou roztržitě trousí ("Vypadalo to, že z něj ty noty padají"). Milovník dobrého jídla a pití, který - když ze začátku neměl dost peněz - psal písničky i za šunku, kterou měl tak rád.
Hermína Týrlová a Karel Zeman, tehdejší dvě největší hvězdy moravského filmu, po Liškovi nesmlouvavě hrábli. Zemanovi píše hudbu pro slavnou sérii o Panu Prokoukovi, pro Týrlovou napsal hudbu do jejího šíleného Ferdy Mravence, loutkové série, jež se kritikům sice líbila, ale dodnes děsí děti po celé zemi. Muzika je to však náramná. Se Zemanem a Týrlovou se vychází těžce, Liška se proto přirozeně začíná dávat dohromady se svými vrstevníky - ve Zlíně, v Brně a okolí se tenkrát nakupili František Vláčil, Karel Kachyňa, Vladimír Sís, Oleg Sus a spousta dalších. A tak zatímco si v Praze na Barrandově soudruzi tvůrci jdou po krku, Krejčík bojuje s Makem Fričem a Werichem o Císařova pekaře, ředitel Linhart se soudruhem Křivánkem vyakčňují poslední zbytky třídních nepřátel, na Moravě se seznamují ti opravdu důležití.

ZLÍN - GOTTWALDOV

Vláčil a Sís tenkrát v Armádním filmu experimentují s čistě obrazovým vyprávěním, nepoužívají mluvené slovo ("Jednak jsme se chtěli vyjadřovat vizuálně, jednak jsme si nemuseli nechával schvalovat komentář...") a hudba Zdeňka Lišky je pro ně zjevením. Zjišťují, že s její pomocí je možné se komentáře vzdát úplně. Pavel Klusák přirovnává Liškovu hudbu k obrazu (I obraz může znít), ale Sís s Vláčilem si tenkrát uvědomili, že Liškova hudba je vyprávění. Poslouchejte a uslyšíte sami - ta hudba má pokaždé nějaký smysl, dramatickou strukturu, doplňuje a obohacuje dějovou a vizuální složku filmu tak, že mnohdy dokonce vytváří další paralelní děj. Poslouchejte a uslyšíte sami: jak se v Marketě Lazarové souboj mezi křesťanstvím a pohanstvím odehrává i v orchestru - gregoriánský chorál přehlušují pohanské bicí nástroje, ty pak zase zvonění zvonů... jak se mísí dvořákovsky melodická pohřební hudba s temnými fašistickými nápěvy ve Spalovači mrtvol, jak ve Svatbě jako řemen se tóny nakonec složí vždy do jediné melodie - "Už mú milú od oltáře vedú". Poslouchejte to kvílivé sólo pro ženský hlas v Černých rukavicích z Hříšných lidí, tak může zpívat jen mrtvá dívka... Kde se to v tom člověku vzalo? Jak mohl ten nádherný motiv jízdy na koni z filmu Věry Šimkové-Plívové Lišáci, Myšáci a Šibeničák, svištící větrem a čpící potem, napsat muž, pod nímž v Íránu klesl osel už po dvou krocích? Nevím.
Mimochodem: jeho hudba má taky úžasný smysl pro humor. Liška si občas pohazuje s tóny jako klaun s průsvitnými míčky, někdy se zasmějeme, ale někdy Zdeněk Podskalský vzpomínal: "Nedal jste si pozor a mohl jste mít ve filmu třeba Internacionálu v instrumentaci pro triangl a křídlovku, takže ji nikdo nepoznal. Ovšem Liška se k vám pak na premiéře přitočil a nenápadně vám to sdělil."

GOTTWALDOV - PRAHA-HLAVNÍ NÁDRAŽÍ

Liškův první celovečerní film byl roku 1952 Cikánův Pára nad hrncem. Pak opět následuje neuvěřitelná a nekončící řada snímků, většinou dokumentárních (třeba obě Afriky či Z Argentiny do Mexika Zikmunda s Hanzelkou) nebo animovaných. Zemanův Vynález zkázy; jen v roce 1960 napíše hudbu k těmto filmům: Lipského Cirkus jede, Vláčilova Holubice, Radokova Laterna magika II. a Krejčíkův Vyšší princip. V té době už má v českém filmu pevné postavení. "Když jsem se dozvěděl, že film bude dělat pan Liška," říká kameraman Emil Sirotek, "točil jsem vždycky dlouhá panorámata. On to měl moc rád." Liška byl pro režiséry skoro pohádkovou postavou - vždycky přišel, sbalil si všechny krabice s filmem a odnesl si je někam do projekce. Tam si je všechny pustil a se stopkami v ruce skládal. Každou hudbu ušil filmu přesně na míru a režisér se nemusel o nic starat. Není divu, že začal být brzy neuvěřitelně populární i v Praze. Stále více a více režisérů s ním chce spolupracovat. Přesto se ale neodstěhuje do Prahy, zůstane se svou první ženou v Gottwaldově a do Prahy bude pouze dojíždět.

Hotel Šroubek
Život Zdeňka Lišky se vzpírá vyprávění stejně jako jeho hudba. Ta melodie je komplikovaná, často mění rytmus jako jankovitá kobyla. Ale to samé dělaly písně, které Liška psal. Pronajal si pokoj v hotelu Šroubek (byla to třistajedenáctka s okny do dvora) a - skoro deset let - absolvoval dvanáctihodinovou cestu rychlíkem někdy třeba dvakrát týdně. Jeho dojíždění bylo legendární, tvrdilo se, že píše svou hudbu ve vlaku. "Nebo to tak rozhodně vypadalo," říká Vladimír Sís. Produkce Liškovi vždycky zaplatila kupé v lůžkovém voze a on v něm celou noc nebo celý den seděl a psal noty. Ale nekomponoval, už jen rozepisoval a instrumentoval; skládat nemohl, protože ho rušil rytmus kol. "Vyzvedli jsme ho na nádraží Praha-střed, jeli jsme pak rovnou do Šroubku," ve Šroubku měl postavený klavír, na kterém hudbu přehrál, pak pokračovali rovnou do studia Filmového symfonického orchestru (FISYO), které bylo ve Smečkách. Ve Fisyu Liška rozdal noty a hudebníci hudbu pod řízením dirigentů Františka Belfína či Štěpána Koníčka nahráli. Když měli hlad, zašli zpátky do Šroubka, nebo na Václavák za Bibinou Hrabalovou, která jim upekla do novin dvě kila kuřecích noh. Liška byl velký labužník, milovník pikniků. Dokonce držel protestní piknik, to když ho jednou nepozvali na karlovarský festival, ačkoli napsal hudbu k nejméně pěti promítaným filmům. S přítelem Sísem a svou dívkou Danou a piknikovým košem se vydali před hotel Pupp, kde hodovali a rozdávali šunku a zákusky kolemjdoucím.

HOTEL ŠROUBEK - ULICE VE SMEČKÁCH

Ano. Deset let žil Zdeněk Liška polovinu svého času v Praze a polovinu v Gottwaldově. A přitom za tu dobu z Prahy poznal jen ten uzoučký proužek mezi hlavním nádražím a Václavským náměstím. To bylo jeho území, kde jste ho mohli najít, pokud jste ho hledali, kde ho všichni milovali. Od průvodčích přes taxikáře a portýry v hotelu, od muzikantů přes zvukaře po režiséry. S průvodčími se srdečně bavil, taxikářům a portýrům dával diškrece, muzikanty nesprdával, se zvukaři sedával v kabině a něžně jim radil a režisérům... režisérům dával do filmů sebe samého.
Říkali mu "veselý pán"; pořád se usmíval, na nikoho nekřičel. Kolébal se na svých krátkých nožičkách jako tučňák (Jiří Sequens vzpomíná, jak vždycky v barrandovské střižně sedával v koženém křesle a nedosáhl nohama na zem; aby se vymanil, musel udělat kmih), s sebou nosil pořád aktovku plnou not. Byly to krásné dny a noci plné hudby, večírků, šunky (tu miloval a směl), debat o umění a vybroušených žertů (jediný, kdo Lišku nemiloval, byl asi ten nepříjemný pingl z Inter-Continentalu, kterého budoucí laureát státní ceny Liška vlákal pod záminkou nalezení buvolí šunky do obří lednice a tam ho z trestu zabouchl). Když byl v Praze, pravděpodobně vůbec nespal. Jen občas mu ve vinárně začala padat hlava a klížit se očka. Tehdy vždy vybídl svého spolustolovníka, většinou Síse nebo Vláčila, aby ho "kryl", a zatímco ten odvedl pozornost společnosti k sobě, podepřel si náš největší filmový skladatel bradu svou malou rukou a zavřel oči. A po dvaceti minutách mu tváře zase zrůžověly.
"Ráno jsme si řekli na Wilsoňáku poslední fór," Liška nasedl do vlaku. Průvodčí ho vždycky pozdravil, otevřel mu dveře a pomohl do schodů. "Žili jsme báseň," říká Vladimír Sís.

PSALI JSME BÁSEŇ

Zdeněk Liška a František Vláčil. Je těžké si je představit spolu. Vyzáblý vysoký vizionář a kulatý pán s vějířky kolem očí, dlouholetí přátelé - poprvé spolu pracovali na Vláčilově Holubici, ale znají se ještě mnohem déle. Kráčejí spolu po Václavském náměstí, zezadu možná vypadají jako traktorista Pávek s jurodivým Otíkem z Vesničky mé střediskové, ale nebýt jich, neměli bychom naději. Jsou nám živým důkazem toho, že velké umění je silnější než diktatura, než tyranie, než režim, než junta.
A že nakonec vždycky zvítězí. Každý z nich toho dosáhl jinak. Vláčil bojoval sám, sveřepě a neústupně. Za Zdeňka Lišku bojovala jeho hudba a neuvěřitelná pracovitost. "Byl to neuvěřitelný machr," říká za všechny Jiří Sequens. Během deseti let spolu s Liškou udělal dva seriály (Hříšní lidé města pražského, Třicet případů majora Zemana) a pět filmů. Zvláště během natáčení Majora Zemana, kdy Jiří Sequens natáčel další díly a Zdeněk Liška zcela sám bez režiséra vymýšlel a psal hudbu k těm předchozím. Nahrazoval tím nejen hudebního dramaturga, ale i režiséra samotného. "Byl navíc tak velkorysý, že když jsem pak hotovou hudbu poslouchal a - zřídka - řekl, že bych něco udělal trošku jinak, neřekl ani slovo." Není tedy divu, že za Lišku bojovali jiní.
Nestál proti režimu, byl jaksi mimo něj. Nikdy v životě nebyl členem žádného svazu umělců, nikdo ho proto nemohl perzekvovat, protože s ním všichni chtěli spolupracovat. Díky už zmíněné a neslýchané pracovitosti vydělával zcela nesocialistické peníze. Vypráví se příhoda o tom, jak si Zdeňka Lišku zavolal ministr kultury Galuška a vyčítal mu jeho výdělky. "Víte, soudruhu ministře," řekl prý tehdy Liška, "naproti je trafika a v ní zrovna prodávají ten papír s pěti linkama. Kupte si ho, dělejte na něj tečky a taky budete mít dva milióny ročně."
Není krásné, jak hudba vytvořila kolem Zdeňka bránu, za kterou se dostalo tak málo špatnosti?
Když tehdy šel Liška s Vláčilem ulicí Ve Smečkách, přežila Marketa Lazarová poslední smrtelné ohrožení. Poté, co Vláčil překročil natáčecí plán o mnoho desítek dní, rozhodli se na Barrandově, že už mu nedají ani den a nechají raději film nedokončený. Před stoupou zachránil Marketu Liška, který tentokrát kryl na oplátku Vláčila. Dlouho předstíral, že hudbu nemá ještě hotovou a Vláčil tak mohl, bráněn Liškovými širokými zády, Marketu dokončit. Je to jejich mistrovské dílo. Ačkoliv se v Liškově hudbě člověk jen ztěžka rozhoduje, je Marketa jaksi přirozeně tím největším, co i on vytvořil. Už dávno totiž nejde jen o hudbu - v Marketě Liška vytváří celé prostředí, zvukovou část filmu, která si svou mnohovrstevnatostí v ničem nezadá s tou vizuální. Ozvěnou pokřivené hlasy, ruchy smíchané ďábelskými bubny, andělské sbory s krákáním vran. "Psali jsme báseň," říkal sám.
Marketou začíná nejbohatší období jeho tvorby a zároveň její nová éra. Obvyklé nástroje už mu nebudou stačit. Čím dál tím víc začne používat netradiční zvuky - v Hříšných lidech města pražského slyšíme flašinet, který našli se Sequensem na matějské pouti, během natáčení hudby pro Ovoce stromů rajských jíme začne Liška ve studiu bez varování mlátit prknem do stěny v jakémsi zvláštním rytmu, což decentního dirigenta Belfína přiměje k poznámce, že to je tedy "bordel". Jenže... sám věděl (a pak řekl), že to je hudba.

HLÁSNÁ TŘEBAŇ - PRAHA-SMÍCHOV


Andělské sbory v Marketě řídil Pavel Kühn, jeden z andělů se jmenoval Dana. Liška se do ní beznadějně zamiloval, bylo mu v té době čtyřiačtyřicet, jí přes dvacet. Začal další zvláštní nápěv jeho života, který prý nikdy před tím nebyl tak šťastný. Dlouze a složitě se rozvádí s manželkou, která žila v gottwaldovském domě u filmových ateliérů. Seznámil se s ní kdysi v lahůdkářství u Lipperta, dobroty a hudba se otiskly i do jeho manželek. Koupí vilu v Hlásné Třebani a pak se jde na nádraží rozloučit se stálou osádkou rychlíku do Gottwaldova (opravdu!). V Hlásné Třebani si nechá postavit bazén, do něhož se pak rád noří. Miluje krásné věci, miluje ten bazén, miluje svůj střihací stůl Klangfilm, díky kterému si může konečně pouštět filmy a komponovat doma, miluje i svou japonskou zahradu. Miluje své dvě dcery, které se mu narodí v době, kdy už ani nedoufá.
V sedmdesátých letech udělá nejvíce práce, normalizace do jeho hudby nemůže, v encyklopedii názvy jeho filmů ze sedmdesátých let zabírají skoro celé dva sloupce.

HLÁSNÁ TŘEBAŇ - TEHERÁN

Ale není tam všechno, sedmdesátá léta nejsou jen ve znamení filmové muziky. Za hudbu pro Kinoautomat na světové výstavě EXPO ’68 v Montrealu dostal společně s Radúzem Činčerou a Jaroslavem Fričem laureáta státní ceny. A tam také začíná jedna z nejméně zmapovaných (a uvěřitelných) epizod českého filmu sedmdesátých let. Náš montrealský pavilón totiž navštívil i Mohammad Rezá Šáh Pahlaví, íránský císař se svou krásnou ženou Farah. A když viděl českou multimediální expozici, uvědomil si, že o něčem podobném už dávno snil. O multimediálním památníku ke dvěma a půl tisíciletí perské říše - o Šahiádu. Stál v Teheránu na Pahlavího třídě a realizovali ho - kdo jiný než čeští filmaři. Jaroslav Frič jako autor expozice, Emil Sirotek jako kameraman, Alois Fišárek jako střihač a Zdeněk Liška jako autor hudby. "Pracovali jsme dlouho a dobře pro Jejich Veličenstva," říká Alois Fišárek. Šahiády byly celkem tři a pracovalo se na nich celou první polovinu sedmdesátých let. Kdo ví, co se s ním za Chomejního stalo - byl krásný, vedl jím pohyblivý chodník, promítalo se na několik pláten současně. I Zdeněk Liška, který jinak nesnášel cestování, byl tři týdny v Teheránu.
Během své oficiální návštěvy Československa (během níž nakoupil tanky) se šáh zúčastnil slavnostního představení Smetanovy Libuše. "Nebylo by krásné mít něco podobného i v Íránu?" řekl asi při odchodu své ženě Farah. A ta - protože komunikovala s českými umělci často a osobně - asi odpověděla: "Vím, kdo by to mohl udělat." A tak Zdeněk Liška z Hlásné Třebaně napsal íránskou Mou vlast. Zvítězil také v soutěži na hymnu kteréhosi arabského státu (prý snad Kuvajtu), napsal hudbu pro americký film The Angel Levine s Harrym Belafontem v hlavní roli. Ve všech encyklopediích je ale jako její autor uveden kytarista William Eaton, jenže my máme na Liškovu cestu do New Yorku a skládání v hotelovém pokoji svědky.

HLÁSNÁ TŘEBAŇ - SMEČNO

Celý život trpěl cukrovkou. Zlehčoval ji, dělal si z ní legraci; Jiří Sequens byl mnohokrát svědkem toho, jak si v pracovním ajfru nedbale píchal inzulín rovnou přes kalhoty. Na konci sedmdesátých let se ale už šunčička začala počítat na gramy místo na deka. Začal odmítat práci - pro film Páni kluci za sebe doporučuje Petra Hapku, který exceluje písní Nestůj a pojď. Špatně chodí a ještě hůře vidí, jeho anděl Dana mi řekla, že ke konci už psal hudbu na plachty s obrovskými mezerami mezi linkami. Při práci na Krejčíkově Božské Emmě zkolabuje přímo v hostivařských ateliérech, stihne ještě dokončit rozpracované filmy Signum laudis a Rukojmí z Bella Vista. Jeho poslední dokončená hudba je pro Krejčíkovu Povídku malostranskou.
Umírá 13. července 1983, v jednašedesáti letech to nestihl ani do důchodového věku, neviděl ani své dvě dcery dospět. Je pohřben ve Smečně se svým muzikantským otcem a dědem; kapela, v níž sám jako dítě hrával na pohřbech, už neexistuje.
Všichni říkají, že jim chybí. To proto, že tady nikdo takový už není.

Tuesday, 10 October 2017

Droga menom kimči




















Záhoráci majú svoje kvasené zelé, Maďari čalamádu, Rumuni murături, Turkovia turşu, Kórejčania zas kimči. To je však, na rozdiel od našej kyslej kapusty, národným jedlom. 

O popularite kimči svedčí napríklad aj fakt, že zatiaľ čo Anglosasi vyslovujú pri fotografovaní známe cheese, Kórejčania si pomáhajú pri fotografických úsmevoch slovom kimči. V juhokórejskom Soule existuje dokonca múzeum kimči, ktoré bolo v roku 2015 vyhlásené americkou televíznou spoločnosťou CNN za jedno z najlepších potravinových múzeí na svete. V múzeu sa, okrem iného, dozviete, že kimči má svoje korene už v 12. storočí, akú významnú úlohu zohralo vo vojne vo Vietname, prečo putovalo do vesmíru na palube vesmírnej lode Soyuz TMA-12 a iné zaujímavosti. 

Kimči a zdravie
Kimči je nielen vynikajúca pochúťka, ale, podľa amerického magazínu Health, je aj piatym najzdravším jedlom na svete. Okrem toho, že je kimči klasickou vitamínovou bombou, jeho prínos je najmä v mikrobiálnej flóre, konkrétne viacerých druhoch laktobacilov. Kórejskí vedci dokonca v roku 2000 publikovali v renomovnom mikrobilogickom časopise nález novej baktérie Lactobacillus kimchii.  Spoločenstvo laktobacilov pomáha pri trávení a podľa nedávnej štúdie je kimči vynikajúcou zbraňou proti kvasinkovým infekciám tráviaceho traktu, kimči obsahuje dokonca zlúčeniny, ktoré bránia rakovinovému bujneniu, ako v roku 2004 publikovali bakteriológovia v časopise Journal of Medicinal Food. Z ďalších benefitov, ktoré prináša pravidelná konzumácia kimči, spomeniem najmä znižovanie hladiny nežiadúceho LDL-cholesterolu, vďaka kapsaicínu z chilli upravuje hladinu glukózy v krvi, preto je vhodné pre diabetikov; pomáha pri atopickej dermatitíde a iných zápalových ochoreniach kože. Preukázané boli aj priaznivé účinky počas liečby žalúdočných vredov alebo gastritídy spôsobenej baktériou Helicobacter pylori. Kimči sa osvedčilo ako potravina pri virózach, pretože vďaka cesnaku a cibuli si pacient dávkuje inulín, sulfoxidy či allicín, kapsaicín z chilli zas uvoľňuje z pľúc hlienovité látky. Výskum dokázal, že  pravidelné pojedanie kimči pomáha pri redukcii hmotnosti.

























Anatómia kimči
Definovať, čo je vlastne kimči, nie je jednoduché. Isté je, že je to kvasená zelenina, ktorej základom je vo väčšine receptov pekingská kapusta. V Európe je najznámejší recept, v ktorom sú základnými surovinami, okrem kapusty biela reďkev, mrkva, mladá vňaťová cibuľka, cesnak, ďumbier (zázvor), mrkva, ryžová múka, rybacia omáčka, cukor (med) a najmä kórejské vločkované chilli, známe pod názvom kočugaru
Ak náhodou navštívite Kóreu, budete mať pocit, že kimči a jeho typický pach sú všade. Jeden priemerný Kórejec skonzumuje až 20 kilogramov kimči za rok. Kórejčania ho pridávajú k jedlu nielen ako prílohu, ale kimči často slúži zároveň ako základ viacerých jedál. Kimči je vhodné aj ako topping na sendviče alebo slané palacinky. Existuje až 180 druhov kimči. Najbežnejšie sú: kimči z pekingskej kvasenej alebo nekvasnej kapusty, biele kimči, reďkovkové kimči, uhorkové alebo kimči z vňaťovej cibuľky. Čo rodina, to často značne odlišný recept, nehľadiac na to, že kimči sa pripravuje podľa toho, čo práve vonku rastie a zreje. Podobne ako naši odborníci na guláš, takmer každý Kórejec sa tvári, že on vie robiť to najlepšie kimči. Zatiaľ čo u nás je varenie gulášov skôr chlapským športom, v Kórei sa takto medzi sebou predbiehajú najmä ženy. 


Základný recept

Potrebujeme tieto suroviny:  
  • 1 hlávka pekingskej kapusty 
  • 3 polievkové lyžice (PL) ryžovej múky 
  • 1½ hrnčeka nakrájanej bielej alebo červenej reďkovky 
  • ½ hrnčeka nakrájanej vňaťovej cibuľky 
  • ½ hrnčeka (alebo viac, podľa chuti) kórejských chilli vločiek (kočugaru)
  • polovicu menšej cibule
  • 2½ PL lyžice pretlačeného cesnaku
  • 2½ PL najemno postrúhaného ďumbieru
  • 1 PL kryštálového cukru
  • 1 1⁄4  PL rybacej omáčky (vegáni môžu nahradiť slanou sójovou)
  • 1 PL soli, príp. 2 PL, ak vynecháte rybaciu omáčku.

Pekingskú kapustu rozrežeme pozdĺžne na dve polovice, z každej vyrežeme hlúb, čím zároveň uvoľníme jednotlivé listy. Listy umyjeme pod studenou vodou, nasolíme ich, poukladáme na seba do väčšej nádoby, zaťažíme napríklad tanierom, na ktorý položíme opäť niečo ťažké a necháme pôsobiť pol až jednu hodinu. Po pol hodine môžeme vyskúšať, v akom sú listy stave. Po zohnutí by v najtuhšom (bielom) mieste nemali puknúť, nemali by však byť ani príliš mäkké, handrovité. Listy môžeme miesto nasolenia zaliať silným roztokom soli. Kým si listy poležia v soli, prípravíme si akúsi pastu (hustú kašu), ktorom budeme jednotlivé listy natierať, resp. narezané ich s pastou premiešavať.

Kórejská
rybacia
omáčka
Príprava pasty: Najprv uvaríme z ryžovej múky hustú kašu, ktorú necháme vychladnúť. Zmiešame ju s nakrájanou reďkovkou, pomliaždeným cesnakom, nastrúhaným ďumbierom, nakrájanou cibuľou, vňaťovou cibuľkou, cukrom, rybacou omáčkou, soľou a chilli vločkami. Možno pridať aj najemno nakrájanú, príp. nastrúhanú mrkvu, hrušku nashi,  jablko, prípadne sezamové semienka. Jednoducho, môžete experimentovať, v tom je ďalšie čaro kimči.
Kapustné listy dôkladne opláchneme od soli, pokrájame na menšie (2–4 cm) kúsky, zbavíme čo najdôkladnejšie zvyšnej vody a dobre premiešame vo väčšej nádobe s pripravenou pastou. Iným variantom je natierať pastou celé listy, klásť ich do priestrannej nádoby na seba a zaťažiť. Tie sa potom podávajú celé, príp. nakrájané na väčšie kusy. Po dôkladnom premiešaní natlačíme zmes do zaváracích pohárov, na vrch natiahneme pevne potravinovú fóliu, ktorú môžeme prichytiť k hrdlu fľaše gumičkou. Pri izbovej teplote (18–20 °C) by malo kimči kvasiť 1–4 dni, potom ho dajte do chladničky, alebo chladnej miestnosti. Pri vyššej teplote, napr. v lete, začne kimči kvasiť väčšinou do 24 hodín. Občas skontrolujte či je zeleniny ponorená pod hladinu šťavy, ktorú začne neskôr púšťať. Kimči sa dá, na rozdiel od našej kvasenej kapusty, pojedať už od prvého dňa. Nikto má dokonca radšej nekvasený variant, takže kimči šupne do chladničky tesne po príprave. Príde tak síce o cennú bakteriálnu mikroflóru, ale kimči je vtedy chrumkavejšie a sviežejšie.
Na záver jedno upozornenie: Kimči je pre väčšinu ľudí, ktorí majú radi pikantné a kvasené veci, potravina doslova návyková. Môžem do bodky potvrdiť podľa vlastnej skúsenosti.

Monday, 13 February 2017

O prechyľovaní ženských priezvisk

Problém vychádza zo samotnej podstaty slovenčiny. Pri analytických jazykoch (angličtina, francúzština) je pevná vetná stavba, pretože vetné vzťahy sa vyjadrujú nesklonne, bez prechyľovania. Slová sú tam poukladané jedno vedľa druhého ako kamene a vzťahy medzi nimi sú zadefinované práve tou pevnou vetnou stavbou. V slovenčine je voľná vetná stavba, takže slová nie sú nakladené vedľa seba ako kamene, ale sa vzájomne cítia. Neviem to ináč opísať. Slovenčina je jednoducho flektívny jazyk a taká vetná stavba je jej vlastná. Je to veľmi ťažký jazyk, ale nie najťažší. Pre niekoho môže byť zasa problémom nerozlišovanie dokonavosti slovies (napr. v španielčine), pre ktorú sa musí používať milión minulých časov. Každý jazyk má skrátka to svoje.

Niektorí odporcovia a odporkyne prechyľovania argumentujú tým, že prechyľovanie je pre ženy ponižujúce, lebo prechýlené priezvisko ich privlastňuje mužovi - otcovi alebo manželovi. To je, samozrejme, hlúposť. Príponou -ová sa predsa neprivlastňuje, to by tá prípona bola -ova. Prípona -ová vyjadruje len vlastnosť, prináležitosť. Farby fial-ová, ruž-ová, losos-ová príslušným kvetom alebo rybe farbu neprivlastňujú, sú len "ako ony": ružová farba je farba „ako ruža“ a podobne. Analogicky pani Kováčová je „ako pán Kováč“, teda obaja sú rovnocennými súčasťami rodiny, v ktorej sa muži volajú Kováč a ženy Kováčová. A do mýtu o privlastňovaní sa už vôbec nehodí prípona -á pri mužských priezviskách typu Novotný; priezvisko pani Evy Čiernej je predsa očividne neprivlastňovacie prídavné meno. Privlastňovacím by bolo, keby sa volala "Eva Čierneho".

Čo sa týka dilemy či prechyľovať alebo neprechyľovať cudzie priezviská v slovenskej tlači, tam mám tiež jednoznačný postoj: áno, prechyľovať. Častým argumentom neprechyľovačov je ohľad na krehkú psychiku osôb, o ktorých sa píše. Čo keby si tak jedného dňa Patricia Arquetteová, Sigourney Weaverová či Laura Dernová otvorila príslušný slovenský časopis (a to sa týka aj webových stránok) a utrpela by duševný otras z toho, že jej tí naničhodní Slováci skomolili meno a pridali na koniec priezviska akési nezmyselné "-ová"? A tak sa občas môžeme v slovenskej magazínovej tlači stretnúť s perlami ako "novinári zistili, že Basinger dvadsaťmiliónová vila" (namiesto "Basingerovej dvadsaťmiliónová vila") a podobne.

Ohľaduplnosť je iste dobrá vlastnosť. Prečo sú však neprechyľovači takí nedôslední? Prečo krstné mená tých istých osôb prechyľujú? A prečo nič nenamietajú proti skloňovaniu mužských mien? Vari city takého Stevena Spielberga alebo Harrisona Forda majú menšiu hodnotu ako city ich ženských kolegýň? Oni vari nečítajú slovenské časopisy? Taký Johnny Depp vari nemôže dostať drobný infarkt, keď si prečíta "nový film Johnnyho Deppa"? Vari sa nespýta sám seba: "Who the fuck is Johnnyho Deppa?"

Prechyľovanie cudzích mien vo vete je v našom jazyku (rovnako ako skloňovanie) často jedinou zárukou, že tá veta bude dávať zmysel. Aký zmysel má veta "Weaver sa Basinger nebojí"? Žiadny. Alebo povedzme že dva, no celkom opačné: "Weaverová sa Basingerovej nebojí" a "Weaverovej sa Basingerová nebojí". Tak si vyberme, kto sa koho bojí.

Takže ja si nemyslím, že vypustenie prechyľovania ženských priezvisk je nejaký progresívny vývoj slovenského jazyka, ako sa nás usilujú presvedčiť snobi a feministky. Za progresívny vývoj akéhokoľvek jazyka totiž nemožno považovať stratu časti informácie.
Ak by sme sa zbavili prechyľovania, zbavili by sme sa zásadného komunikatívneho aspektu slovenského jazyka.

Wednesday, 12 October 2016

John Lennon a iní ľavičiari

Priznám sa, že Lennona som bola ochotná akceptovať iba ako súčasť Beatles, kde si jednotliví členovia vzájomne vytvárali akési protiváhy. Akonáhle sa slávna štvorica rozpadla, Lennon ma prestal zaujímať. Pre spravodlivosť však musím povedať, že rovnako aj jeho traja kolegovia (čo by ma na ich sólovej tvorbe už len mohlo zaujímať, keď tu boli Van der Graaf Generator, Deep Purple, Genesis, Yes či King Crimson?).
Akokoľvek bol Lennon charizmatický, vtipný a bystrý človek, nekonečne mi na ňom prekážalo jeho naivné kaviarenské ľavičiactvo. Je pravda, že taký Bono ma tým jeho ostentatívnym ľavičiarstvom provokuje viac. Na rozdiel od Lennona je to navyše aj natupastý panák.
Napriek tomu, že som nežila v časoch tzv. reálneho socializmu, považujem každého vtedajšieho západného ľavičiara, žijúceho v slonovinovej veži, za idiota, pretože svojím postojom vedome alebo nevedome podporoval a legalizoval utláčateľský systém, v ktorom bolo súdené žiť našim rodičom a prarodičom. Pripadá mi vrcholne odsúdeniahodné a farizejské žiť na Západe, mať z toho všetky kultúrne, spoločenské a ekonomické výhody, no farizejsky obdivne poškuľovať po idealizovanom komunistickom tábore, v ktorom sa trápili jeho obyvatelia.
"Prečo neprišli žiť sem?" kladiem si rečnícku otázku. "Prečo dvíhali päste a hulákali Internacionálu vo Francúzsku, Anglicku či Západnom Nemecku, namiesto toho, aby si prišli k nám na vlastnej koži vyskúšať, aký je ten ich socializmus v skutočnosti? Prečo si to s nami jednoducho nevymenili?"
John Lennon pre mňa predstavoval kvintesenciu všetkého toho, čo je také opovrhnutiahodné na západných leftistoch typu Angely Davisovej, Deana Reeda, Serga Gainsbourga, Yvesa Montanda, Pabla Picassa a ďalších.
Tým však, samozrejme, netvrdím, že Lennona nerešpektujem ako nadaného umelca. Akurát že to, čo tvoril po odchode z Beatles, sa ma už v ničom nedotýka.
To, že sa stal obeťou nezmyselného atentátu, je mi ľúto tak, ako je mi ľúto každého nezmyselne zmárneného života, ale naozaj, nikdy, ani sekundu som sa necítila byť nejakým jeho pohrobkom. 
Všetko to pozitívne, čím ma John Lennon dodnes hlboko a bytostne oslovuje, vytvoril na pôde Beatles, v interakcii so svojimi troma priateľmi, partnermi a spolutvorcami. John Lennon ako sólový umelec to už nikdy potom nezopakoval - ale to vlastne ani jeden z Fab Four.

Tuesday, 4 October 2016

O bábovkových formách a predlžovačkách

Napriek tomu, že bežné ženy (ale aj muži) multisériového vydania sú dodnes v drvivej väčšine presvedčené, že bežný chlap sa musí vyznačovať štandardným a vypočítateľným správaním falického vyhulenca s prázdnou gebuľou, pre ktorého nie je jeho mobilný telefón, automobil, viazanka, ale ani prípadný pes ničím iným, len symbolickým predĺžením penisu, majú svätú pravdu.

Istá časť mužov však už dávnejšie ustúpila od svojho základného životného programu odkvapkávať semeno kdekoľvek sa zadarí, smrdieť, grgať a lenivo sa povaľovať a začala vo vlastnom živote prejavovať vzácne porozumenie pre to, čo je užitočné a zmysluplné. Pritom nemusí ísť výhradne o homosexuálov. Odjakživa sa zabávame vytváraním predstavy a dohadovaním sa o tom, aké povolanie či poslanie je hodné pravého muža. Vojak, letec-kozmonaut, šarha, rušňovodič, saxofonista, smetiar, hrobár, spisovateľ, učiteľ baletu, biletár, šepkár, jeden džob horší ako druhý.
Kto vie niečo o živote a o svete, tomu je jasné, že jediným dôstojným povolaním muža nie je filmový režisér – ako sa nazdávajú podaktorí snobi – ale kuchár, respektíve pekár. Kto dakedy videl v pracovnom zaujatí režiséra i kuchára-pekára, ten pochopí, prečo. Na veku a telesných proporciách pritom nezáleží, dôležité sú len jasné a úprimné oči a nežné, citlivé, pokojné, ale pritom pevné chlapské ruky.
Kým bežná žena triedy economy ešte stále považuje za sexy, keď si muž dokáže uvariť tak nanajvýš čaj alebo vajce na tvrdo, čo ho robí plne závislým na jej dobrej (alebo zlej) vôli, moderná žena triedy businessfirst class dokáže oceniť mužovu nezávislosť na jej kuchyni, dokonca nedostane ani záchvat žiarlivosti, keď muž dá najavo svoju zdrvujúcu prevahu v oblasti každodenného gastronomického umenia.

Rovnako ako sa vibrátor stal neoficiálnym symbolom ženskej nezávislosti na mužoch (môžem prezradiť, že väčšina žien uprednostňuje masturbáciu bez akýchkoľvek pomôcok, iba s použitím vlastných prstov a fantázie, navyše, vibrátor je koniec-koncov mužským vynálezom), za symbol nezávislosti muža na žene môžeme považovať jeho vlastnú sadu kuchynských nožov (najlepšie značky Bonsmann Solingen, má to v sebe niečo z čarovnej atmosféry fakľových sprievodov a maskulínnych filmov Leni Riefenstahlovej), prípadne jeho vlastnú kolekciu koláčových či pudingových foriem. A to teraz nehovoríme o nejakej zbierke čudáckeho zberateľa kuriozít z minulého storočia, ale o funkčných nástrojoch, ktoré sa pravidelne prakticky používajú.
Teoreticky sa môžeme aj na takú bábovkovú formu pozerať ako na predĺženie stoporeného samčieho pohlavného údu. Žiadny chlap s funkčným penisom v nohaviciach by v živote nepoužil niektorú z tých smiešnych hliníkových foriem trpasličích rozmerov, v ktorých pečú svoje poľutovaniahodné bábovky ženy, a ktoré nájdete v kredenci každej bežnej domácnosti. Bábovka, ktorá z nej totiž vzíde, padne za vlasť už počas sobotných raňajok (ak vydrží prvé hodiny po upečení, vyklopení na drevenú dosku, pocukrovaní a vychladnutí v piatok večer), čo je zlé, veľmi zlé. Pravá bábovková forma pre chlapa musí byť totiž veľká a z masívneho materiálu (liatiny, hrubého smaltovaného plechu, prinajhoršom kameninovej keramiky), čiže taká, ktorá znesie i menej láskavé zaobchádzanie (napríklad vypadnutie z rúk na kuchynské dlaždice po vybratí z rúry a prekvapivom zistení, že je – „Kurva! Kurva!“ rozpálená). Vnútorný objem takejto formy musí byť dostatočný, aby výsledná bábovka svojimi rozmermi uživila štandardnú štvorčlennú rodinu v rámci sobotných i nedeľných raňajok. Vtedy sa muž cíti byť nekompromisným živiteľom a až do nedeľného večera chodí a vypytuje sa: „Dobrú bábovku som upiekol, čo? Ale fakt, vážne: dobrá bola, nie? Niežeby som sa chválil, ale...“
Najpodstatnejšou časťou morfológie bábovkovej formy, časťou, ktorá vlastne robí bábovkovú formu bábovkovou formou, je charakteristický masívny komín v jej strede. Neviem, ako sa tento falický útvar odborne nazýva, ale slúži na dôkladné a rýchle prepečenie krehkého našľahaného cesta, ešte skôr, než spľasne. Práve tento komín spôsobuje, že nejeden muž pristupuje k bábovkovej forme ako k extenzii svojho žaluďa. Neraz tento dojem umocňuje partnerka, akoby náhodou poverená vymastením formy, zatiaľ čo muž-šéfpekár je zamestnaný vmiešavaním šľahaného bielka do cesta. Pohľad na charakteristický vláčny pohyb ženskej ruky pri natieraní stuženého pokrmového tuku na falické teleso vyvoláva u každého romantickejšie založeného džentlmena nejasné a nejapné vzrušenie.

Predlžovačky
Dĺžka, dĺžka, to je pojem, ktorý je pre každého falicky uvedomelého muža alfou a omegou. Nie nadarmo vyrábajú výrobcovia splachovacích zariadení s fotobunkou do krčmových pisoárov reflexné kovové plôšky senzorov, ktoré opticky zväčšujú všetko, čo sa v nich zrkadlí, a v ktorých si môže pán tvorstva vidieť pri výkone malej potreby vlastné genitálie ako na striebornom podnose. A tak muž plný každodenných komplexov a starostí zamieri po piatich pivách na pisoár, počas močenia si kráti čas pozorovaním svojho penisu ako v zrkadle a späť ku kamarátom a rozpitému pivu sa vracia síce s neopláchnutými rukami a s rozširujúcou sa slanou vlhkou škvrnou v trenírkach, ale bohatší o nový pocit sebavedomia. Netušil, že má až taký veľký úd (a jeho žena sa to nikdy nedozvie).
Prirodzený muž je posadnutý dĺžkou a spájaním. Týmto nemám na mysli len pohlavné či análne spojenia. Dajte mu dostatok spojovacieho materiálu (drôtov) a za sobotné dopoludnie vám navzájom prepojí video s minivežou a to všetko s televízorom, takže večer konečne začujete realistické mliaskanie slizníc v jeho obľúbených pornofilmoch, so všetkým, čo zahŕňa slovo hi-fi. Je to úplne iný zážitok. A ak niekde nájde odložené reprákové debničky z dávno vyslúženého a vyhodeného stereofónneho rádia, je schopný natiahnuť si drôty z miniveže cez balkónové dvere až dolu, o tri poschodia nižšie, do garáže, aby aj pri pravidelnom víkendovom rozoberaní rozdeľovača mohol počúvať svojho obľúbeného Ivana Krala, Iggyho Popa, Patti Smithovú alebo nejakú inú obľúbenú drogovú trosku, ktoré sa na seba podobajú ako vajcia vajciam.
Muž nikdy nemá dosť elektrických zásuviek, a tak jeho túžbu po dĺžke a po spájaní mimo postele saturuje elektrická predlžovačka. Pravý muž má okrem zbierky pudingových a bábovkových foriem aj fetišistickú zbierku sieťových predlžovačiek. Je pravidlom, že ak je predlžovačka dostatočne dlhá, nemá dosť prípojných miest (zásuviek, štekrov, samíc, ako len chcete), zatiaľ čo predlžovačka obdarená dostatočným množstvom týchto miest je zasa zúfalo krátka. Našťastie, predlžovačky sa dajú vzájomne kombinovať a dopĺňať, takže onedlho máte byt plný umne pospájaných predlžovačiek, pričom z času na čas treba ich konfiguráciu neočakávane meniť. Tak sa stane, že spotrebič, ktorý ešte donedávna bol pod prúdom (napr. váš počítač a tlačiareň), je teraz mŕtvy, lebo príslušná predlžovačka sa neočakávane presťahovala robiť spoločnosť mužovmu počítaču, prípadne jeho hi-fi aparatúre (veže dnes už majú len architekti, ženy a laici v elektronike) či nabíjačke, alebo nejakému inému neforemnému bazmegu uloženému v garáži.
Ak sa predlžovačky na určitom mieste premnožia a všetky si ťahajú prúd z jednej zásuvky (čiže samice), hrozí, že sa prehrejú a buď začnú smrdieť alebo rovno zhoria. Pri troche smoly zhoríte spolu s nimi, načo sa muž po krátkom sentimentálnom zaváhaní presunie na iné miesto, k novým horizontom, novým bábovkovým formám a novým predlžovačkám, aby začal odznovu, očistený, svieži a vždy víťazný!